Murasaki Šikibu napísala najstarší román na sveta. Sei Šónagon zase zbierala postrehy, klebety a zoznamy vecí, ktoré milovala alebo neznášala. Obe žili na japonskom cisárskom dvore pred viac ako tisíc rokmi a obe patrili k najvýraznejším ženským hlasom obdobia Heian. A hoci sa dnes často spomínajú spolu, ich príbeh mal aj príchuť literárnej rivality.
Predstavte si svet bez sociálnych sietí, bez kníhkupectiev a bez možnosti jednoducho zverejniť svoje myšlienky. Píše sa približne 11. storočie a ste ženou na japonskom cisárskom dvore. Váš život je spätý s dvornou etikou, spoločenským postavením, manželstvom a rodinnými väzbami. A predsa práve v tomto prostredí vznikajú diela, ktoré prežijú viac ako tisíc rokov.
Murasaki Šikibu a Sei Šónagon
Jedna vytvorila rozsiahly príbeh o láske, moci a živote aristokracie. Druhá písala o tom, čo ju na dvore fascinovalo, bavilo, rozčuľovalo alebo dojímalo. Obe pozorovali ľudí okolo seba. Obe písali o svete, ktorý poznali z bezprostrednej blízkosti. A obe nám vďaka tomu zanechali jedinečné svedectvo o živote žien v období Heian.
A jedna o tej druhej rozhodne nemala vysokú mienku.
Murasaki Šikibu a príbeh Gendžiho
Murasaki Šikibu je dnes známa predovšetkým ako autorka Príbehu Gendžiho (Genji monogatari), diela, ktoré sa často označuje ako prvý román svetovej literatúry. Vzniklo približne na prelome 10. a 11. storočia a rozpráva príbeh Hikaru Gendžiho, syna japonského cisára. Nie je to však iba romantický príbeh. Rozsiahle dielo zachytáva komplikované vzťahy, lásku, žiarlivosť, spoločenské postavenie, politiku aj každodennosť aristokratického sveta.
Práve vďaka Murasaki Šikibu máme dnes jeden z najpozoruhodnejších pohľadov na kultúru japonského dvora v období Heian, ktoré trvalo približne od roku 794 do roku 1185.
Murasaki však nepísala iba fikciu. Zanechala po sebe aj denník, známy ako Murasaki Shikibu Nikki. A práve ten je zaujímavý aj z iného dôvodu. Ponúka pohľad do zákulisia cisárskeho dvora a na ľudí, ktorí v ňom žili. A medzi nimi bola aj žena, o ktorej si Murasaki rozhodne nemyslela, že je dokonalá.
Sei Šónagon: žena, ktorá si všímala všetko
Sei Šónagon bola dvornou dámou cisárovnej Teiši a preslávila sa dielom Makura no Sōši, ktoré sa v prekladoch označuje napríklad ako Zápisky pod vankúšom či Dôverné zošity.
Ak je Príbeh Gendžiho rozsiahlym literárnym dielom, Makura no Sōši pôsobí oveľa osobnejšie a bezprostrednejšie. Je to fascinujúca zmes denníkových záznamov, esejí, pozorovaní, príbehov, básní a zoznamov. Sei Šónagon si všíma ľudí, ich správanie, módu, spoločenské zvyky aj drobné situácie, ktoré by iní možno prehliadli. Píše o tom, čo považuje za krásne, čo ju poteší, čo ju rozosmeje, ale aj o tom, čo ju dokáže dokonale vytočiť.
Jej text je v mnohom prekvapivo moderný. Čítame ženu, ktorá má jasný názor, rýchly úsudok a veľmi presne vie, čo sa jej páči a čo nie. Je vtipná, ironická a niekedy poriadne ostrá.
Práve preto je Makura no Sōši dodnes takým cenným obrazom života na cisárskom dvore. Nečítame v ňom iba veľké dejiny. Čítame o ľuďoch. O ich malichernostiach, radostiach, spoločenských hrách aj o tom, ako veľmi záležalo na tom, čo si kto oblečie, povie alebo ako sa zachová v konkrétnej situácii.
Prečítajte si: Nerob s ňou rozhovor, je to feministka!
Dve spisovateľky, dva dvory
Murasaki Šikibu a Sei Šónagon sa dnes často opisujú ako literárne rivalky. Nie je však celkom presné predstaviť si ich ako dve ženy, ktoré spolu pravidelne súperili v jednej miestnosti. Obe totiž pôsobili v odlišných dvorných kruhoch.
Sei Šónagon bola spojená s cisárovnou Teiši, zatiaľ čo Murasaki Šikibu neskôr pôsobila v službách cisárovnej Šóši. Obe ženy teda patrili k dvom konkurenčným prostrediam. Ich literárne diela tak môžeme vnímať aj ako súčasť širšej kultúry dvora, kde prestíž, vzdelanie, talent a schopnosť zaujať zohrávali významnú úlohu.
A práve v tomto svete vznikla jedna z najpozoruhodnejších literárnych „klebiet“ histórie.
Murasaki Šikibu svoju konkurentku nešetrila
Vo svojom denníku sa Murasaki Šikibu o Sei Šónagon vyjadrovala kriticky. Vyčítala jej okrem iného prílišnú namyslenosť a to, že sa podľa nej priveľmi snažila pôsobiť vzdelane a inteligentne. Murasaki kritizovala aj jej používanie čínskych znakov a naznačovala, že keď sa človek na jej texty pozrie pozornejšie, nájde v nich nedostatky.
Jednoducho zhrnuté: jedna z najvýznamnejších spisovateliek japonskej histórie si do svojho denníka zapísala, čo si myslí o svojej literárnej konkurentke. A práve vďaka tomu pôsobia tieto ženy aj po viac ako tisíc rokoch neuveriteľne súčasne.
Pretože aj keď žili v úplne inom svete, poznali niečo, čo je nám veľmi dobre známe aj dnes: porovnávanie sa, rivalitu, kritiku a otázku, kto je vlastne lepší.
Ženy, ktoré písali v čase, keď sa od nich veľa neočakávalo
Príbeh Murasaki Šikibu a Sei Šónagon je však zaujímavý aj z oveľa širšieho pohľadu. Obdobie Heian patrilo k najvýznamnejším etapám rozvoja japonskej literatúry. Presne v tomto období sa výrazne rozvíjala literatúra písaná v japonskom písme kana a ženy zo šľachtických a dvorných kruhov v nej zohrali mimoriadne významnú úlohu.
Murasaki Šikibu a Sei Šónagon pritom neboli jediné talentované autorky svojej doby. Z obdobia Heian poznáme viacero významných ženských literárnych hlasov a práve ženské denníky a próza patria k tomu, čo nám umožňuje nahliadnuť do života vtedajšej aristokracie.
Je v tom však určitý paradox
Kým muži aristokratických kruhov boli tradične vzdelávaní aj v klasickej čínštine, ženy mali v tomto smere iné možnosti a obmedzenia. Rozvoj kana však vytvoril priestor pre rozmach japonskej literatúry v domácom jazyku. Ženy tak mohli písať spôsobom, ktorý sa stal jedným z najvýznamnejších prejavov kultúry obdobia Heian. A z ich pera vznikli diela, ktoré dnes patria ku klenotom svetovej literatúry.
Neboli len „spisovateľkami“
Na Murasaki Šikibu a Sei Šónagon je fascinujúce ešte niečo. Ich texty nám nehovoria iba o literatúre. Hovoria o ženách, vzťahoch, spoločenskom postavení, kráse, túžbach, závisti, ambíciách a každodennom živote.
Murasaki Šikibu vo svojom denníku zachytáva atmosféru dvora a ľudí okolo seba. Sei Šónagon zase vytvára vlastnú zbierku pozorovaní sveta. Jedna je introspektívnejšia, druhá ostrejšia a hravejšia. Jedna vytvorila veľký román, druhá fragmentárny svet plný detailov. A práve v ich rozdielnosti je to čaro.
Ešte aj Vajanský si pred ňou odpľul so slovami: Baba femina
Literárna scéna, ktorú vytvárali ženy
Ak dnes hovoríme o „literárnej scéne“, predstavujeme si knihy, vydavateľstvá, časopisy, sociálne siete, literárne ceny či verejné diskusie. Na japonskom cisárskom dvore 11. storočia však vyzerala úplne inak.
Literatúra bola súčasťou spoločenského života a kultúry dvora. Dôležité boli básne, listy, estetické cítenie, schopnosť vyjadriť myšlienku aj spôsob, akým človek dokázal zaujať ostatných. A ženy, ktoré žili v tomto prostredí, vytvorili niektoré z najvýznamnejších diel japonskej literatúry.
Murasaki Šikibu a Sei Šónagon nám tak ukazujú svet, v ktorom ženy neboli iba nenápadnými pozorovateľkami dejín. Samy písali, premýšľali, komentovali svet okolo seba a vytvárali literatúru, ktorá prežila celé tisícročie. A áno, občas si jedna z nich o druhej myslela, že je príliš namyslená.
Aj preto sú dnes v našich očiach také ľudské…
Pretože pod všetkými historickými rozdielmi zostáva niečo, čo sa za tisíc rokov vôbec nezmenilo: ženy majú čo povedať. A niekedy si o sebe navzájom povedia aj veci, ktoré by ste od historických učebníc asi nečakali.
Zdroj foto: Vygenerované pomocou AI
Autorka článku: Veronika Samborská
