Keď režisér Ivan Ostrochovský pred piatimi rokmi začal pracovať na svojom novom filme, netušil, že vytvorí jeden z najočakávanejších a najviac diskutovaných snímkov roka 2026.
Prameň mal svetovú premiéru v Hlavnej súťaži 60. ročníka Medzinárodného filmového festivalu Karlovy Vary, kde bojoval o Krištáľový glóbus, a do českých kín vstúpi 16. júla tohto roka.
V hlavnej úlohe sa predstavuje Aňa Geislerová, ktorá projektu venovala celých päť rokov svojho života, a podľa všetkého to bola investícia, ktorá sa vyplatila.
Intímne sféry života bez akejkoľvek intimity
Dej sa odohráva v polovici osemdesiatych rokov, v čase, keď štát prostredníctvom zákonov a nariadení zasahoval aj do tých najintímnejších sfér života obyvateľov. Hlavnou hrdinkou je ambiciózna gynekologička Ingrid, ktorá pracuje v zapadnutej okresnej nemocnici. Na prvý pohľad vedie usporiadaný život, má rešpektované zamestnanie, stabilné zázemie aj perspektívu kariérneho postupu. V jej vnútri však rastie pocit prázdnoty, umocnený vyčerpaným manželstvom a stagnujúcou kariérou.
Ingrid privádza na svet deti, ukončuje nechcené tehotenstvá, a to bez toho, aby si to plne uvedomovala. Podieľa sa totiž aj na sterilizáciách rómskych žien, ktoré o dôsledkoch zákroku často vôbec nevedeli. Zlom prichádza vo chvíli, keď sa spriatelí s mladou, bezprostrednou rómskou sanitárkou Agátou. Toto nečakané priateľstvo začne narúšať istoty, na ktorých Ingrid doteraz stavala celý svoj život, a prinúti ju pozrieť sa inak nielen na svet okolo seba, ale aj sama na seba.
Téma, ktorá dodnes bolí
Prameň otvára jednu z najbolestivejších a dodnes nie celkom uzavretých kapitol československých dejín – problematiku štátom riadených sterilizácií rómskych žien, ktoré boli v minulosti často vykonávané bez plne informovaného súhlasu pacientok. Režisér Ostrochovský sa pritom vedome vyhýba jednoduchým riešeniam. Nejde mu o historickú rekonštrukciu, hľadanie vinníkov ani o čiernobielu obžalobu režimu.
Namiesto toho ho zaujíma niečo oveľa univerzálnejšie: moment, keď človek začne pochybovať o systéme, ktorého bol dovtedy súčasťou. Je to štúdia o tom, ako ľahko si dokáže človek nahovoriť, že „vlastne nerobí nič zlé“, pokiaľ len plní pravidlá inštitúcie, ktorej dôveruje. Práve táto morálna nejednoznačnosť robí z filmu niečo výrazne odlišné od typických „obetných“ naratívov o rómskej menšine.
Sama Aňa Geislerová v jednom z rozhovorov opísala Ingrid ako ambicióznu a na svoju dobu nezvyčajne pragmatickú ženu, ktorej vnútorný svet je no citovo uzavretý, a až puto s Agátou ju z tohto uzavretia postupne vyslobodzuje.
Čo robí film výnimočným?
- Prameň vznikol ako spoločný projekt Slovenska, Českej republiky a Maďarska, čo mu dodáva širší stredoeurópsky rozmer. Téma sterilizácií totiž nebola len československým, ale aj celoregionálnym fenoménom.
- Popri skúsenej Geislerovej sa vo filme predstavuje aj Simona Boledovičová v role Agáty. Ide o jej vôbec prvú veľkú filmovú skúsenosť. Podľa dostupných recenzií práve jej minimalistický, autentický herecký prejav patrí medzi najsilnejšie momenty snímky.
- Film stavia viac na obraze než na slovách a pracuje s výrazným množstvom vizuálnych metafor. Architekt Csaba Lódi a kostýmová výtvarníčka Katarína Hollá vytvorili svet zastretej bezčasovosti – nemocničný komplex, poskladaný zo záberov z pražských Bohníc, Rimavskej Soboty aj maďarského mesta Szőlősgyörök, môže rovnako evokovať súčasnosť ako dobu spred päťdesiatich rokov.
- Keď postavy filmu vyrazia za zábavou, znie hudba inšpirovaná osemdesiatymi rokmi. V skutočnosti však ide o súčasnú skladbu írskej popovej ikony Róisín Murphy, čo len podčiarkuje zámer tvorcov ukázať tému ako nadčasovú, nie uzavretú v minulosti.
- Aňa Geislerová v rozhovoroch opisovala natáčanie priamo v rómskych osadách na Slovensku ako jeden z najsilnejších zážitkov celého projektu, vrátane momentu, keď režisér Ostrochovský počas nakrúcania nečakane strážil niekoľkomesačné bábätko miestnej matky.
Prečítajte si: Slovenské školy ohrozené segregáciou hľadali inšpiráciu v Česku
Prečo si Prameň zaslúži našu pozornosť?
Prameň nie je pohodlný film. Je to sonda do toho, ako sa dobré úmysly dokážu premeniť na súčasť systémovej nespravodlivosti, a ako ľahko si to ľudia v momente, keď sa dejú, vôbec nemusia uvedomovať. Vďaka silným hereckým výkonom, premyslenej vizuálnej stránke a odvahe nepodávať jednoduché odpovede sa radí medzi najvýraznejšie stredoeurópske filmy tohto roka. Práve preto, že sa nesnaží o lacné emócie ani jednoznačných záporákov, núti diváka premýšľať dlho po skončení projekcie. O čom?
O vlastnej schopnosti (alebo neschopnosti) spochybňovať pravidlá, ktoré považujeme za samozrejmé.
Zdroj foto: Instagram/pramenfilmcz
Autorka článku: Veronika Samborská
