Mala len osemnásť rokov. Cudzinka na zemi, ktorú si zamilovala. A predsa – keď prišiel čas vybrať si stranu, neváhala ani chvíľu.
Elisabeth Blaho, pre najbližších Lisette alebo Líza, mala v žilách francúzsku krv, no osud ju pevne pripútal k Slovensku. Všetko sa to začalo v roku 1926 vo Francúzsku. Práve tam Marie-Antoinette spoznala slovenského zlievača z Ružomberka, Eduarda Blaha. Láska netrvala dlho a v roku 1928 sa zosobášili. Eduard prijal malú Lisette za svoju a vychovával ju s rovnakou láskou, akú by dal vlastnej dcére.
Keď Európu zachvátili plamene druhej svetovej vojny, pre rodinu nastali temné časy. Eduarda až trikrát odvliekli na nútené práce do Nemecka. Zakaždým sa vrátil domov zúbožený a na pokraji síl. Bolo jasné, že takto to ďalej nejde. V roku 1943 padlo riskantné rozhodnutie: ilegálne prekročiť hranice a hľadať záchranu v jeho rodisku – v Ružomberku.
Keď do boja nastúpi celá rodina
Pokoj však nenašli ani pod Tatrami. V auguste 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie a rodina Blahovcov neostala sedieť so založenými rukami. Do odboja sa zapojili všetci. Mladučkú, no bystrú Lisette vybrali priamo do prieskumnej čaty partizánskej brigády Jánošík, zatiaľ čo jej matka obetavo pomáhala ako ošetrovateľka. V tieni vojny dospieval aj 16-ročný brat. Mladík však padol do zajatia a prežil dlhé mesiace v ilavskej väznici, kde každé ráno znamenalo hrozbu, že ho naložia do transportu smrti smer pohlcujúci koncentračný tábor.
Život prieskumníčky v brigáde Jánošík si vyžadoval vražednú kombináciu: absolútnu odvahu, chladnú hlavu a nesmiernu šikovnosť. Keď koncom októbra 1944 skončila prvá, otvorená fáza SNP, partizáni sa museli stiahnuť hlboko do hôr. Práve Lisette dostala kľúčovú, no mimoriadne nebezpečnú úlohu – prenikať do blízkosti nepriateľa a prinášať chlapom v lesoch informácie o pohyboch nemeckých vojsk v okolí Brezna.
Prečítajte si: Neviditeľné ženy v SNP: Mnohé hrdinky umreli v zabudnutí
Zrada pod rúškom ticha
Zima roku 1944 bola krutá. Mrazivé noci v horách sa podpísali na každom. Lisette občas zišla dole do dediny Bacúch, aby načerpala sily a zohriala sa v dome pohostinnej rodiny Cibuľovcov. Lenže vojna plodila aj netvory. Niekto ju udal.
V jeden chladný zimný večer preťal ticho dediny dupot čižiem Hlinkovej gardy. Nevtrhli však sami. Sprevádzal ich maskovaný pomocník – tieň bez tváre, ktorý gardistom pomáhal poľovať na partizánov a ich ochrancov. Miestni dodnes veria, že pod maskou sa skrývala žena, ktorá po celý čas nevydala ani hlásku, aby ju neprezradil hlas. V dome Cibuľovcov len chladne ukázala prstom na Elisabeth. Mladé dievča okamžite odvliekli do väzenia v Brezne.
Nasledovalo peklo brutálnych výsluchov. Gestapo a gardisti chceli mená, miesta, informácie. Lisette však zaťala zuby a hrdinsky mlčala.
„Som presvedčená, že Lisette nič neprezradila ani o rodine, v ktorej sa schovávala, ani o partizánskom oddiele, v ktorom bola. Ak by to bola povedala, určite by si po nich prišli,“ vysvetľuje bádateľka Soňa Benčová, ktorá sa zaoberá úlohou žien v SNP.
Krtičná: Krvavé svitanie na opustenom letisku
12. december 1944. Štyri hodiny ráno, hustá tma a mráz, ktorý zaliezal pod kožu. Chodbami breznianskej väznice sa ozývalo len strohé vyvolávanie mien. Stráž postupne vytiahla z preplnených a zapáchajúcich ciel 31 ľudských bytostí. Medzi nimi stála aj ona – Alžbeta Blahová, francúzske dievča s osudom slovenskej hrdinky.
Väzňov naložili a previezli na Rohoznú, na opustené povstalecké letisko Krtičná. Tam, v tichu zimného rána, ich rany zbraní Einsatzkommanda 14 navždy umlčali. Masaker, na ktorý sa malo zabudnúť.
Elisabeth Blaho sa stala jedinou francúzskou partizánkou, ktorá položila svoj život na slovenskom území.
Zlato na kameni a pieseň, ktorá mrazí
Vojna skončila. Lízini rodičia aj brat besnenie prežili, no ich milovaná 18-ročná dcéra domov neprišla. Prvé, čo po rokoch objavil tlačový atašé francúzskeho veľvyslanectva Didier Rogasik pri pátraní po jej príbehu, bol skromný hrob v Brezne. Meno na ňom svietilo po slovensky: „Alžbeta Blahová“. No hneď pod ním plakal nápis vo francúzštine:
„Moja drahá dcéra, odpočívaj v pokoji v tejto cudzej zemi, tvoja spomienka bude navždy v mojom srdci.“
Až po neuveriteľných 80 rokoch od chvíle, kedy jej mladé srdce dokonalo na letisku Krtičná, sa Elisabeth dočkala pocty, aká jej patrila už dávno. Jej meno bolo vytesané zlatými písmenami do pamätníka francúzskych bojovníkov na vrchu Zvonica pri Strečne.
Film, ktorý vrátil Lisette do pamäti
O odvahe Elisabeth Blaho vznikol dokumentárny film Naša Líza, ktorý sprevádza aj emotívna hudobná skladba.
„Tú melódiu diváci jednak počujú vo filme, jednak ju počujú spievanú na konci v záverečných titulkoch,“ prezradila spisovateľka a dokumentaristka Veronika Homolová Tóthová, ktorá film tvorila.
Príbeh je spracovaný spôsobom, ako by bol rozprávačom mladý muž, ktorý Lízu osobne poznal počas SNP. V dokumente o Lisette rozpráva jej rodina aj historici – neter či synovec, ktorí sa s ňou nikdy nestretli, a napriek tomu výrazne ovplyvnila ich životy. Žije ďalej v spomienkach, vo filme a v tichom vánku nad Strečnom.
Autorka článku: Veronika Samborská
