Keď Katarína Ďurčová, brand developerka a budovateľka zamestnaneckých značiek, pracuje s firmami na budovaní ich značky, kladie im vždy tú istú otázku: Čo sa bojíte zverejniť?
Podľa ambasádorky konferencie Equal Pay Day je totiž tajomstvo okolo výšky platu presne to, čím firma navonok maskuje problémy, s ktorými zápasí zvnútra.
V rozhovore sa vracia aj k vlastnému príbehu – k momentu, keď si uvedomila, že ani založenie firmy nebolo úplne jej slobodnou voľbou – a opisuje, ako jej samej obchodní partneri dali najavo, že ako žena nemá na trhu rovnako výhodnú pozíciu ako muž s jej skúsenosťami.
Prečo mzdová nerovnosť pretrváva aj dnes, keď sa už o nej otvorene hovorí a máme stále viac pravidiel, ktoré ju majú obmedzovať?
Pamätám si moment, keď mi jedna klientka počas konzultácie povedala, že sa dozvedela, koľko zarába jej kolega na rovnakej pozícii. Bolo to o tretinu viac. Nepovedala to nahnevane. Povedala to však nesmelo a s výrazom, v ktorom bolo vidno, že si to uvedomuje, ale nevie presne, čo s tým.
Prečo mzdová nerovnosť pretrváva?
Pretože nie je len o číslach. Je o presvedčeniach, ktoré sú tak hlboko zabudované v spoločnosti, a my ich nevidíme. V brandingu viem, že najťažšie sa nemenia logá ani slogany, ale to, čomu ľudia v hĺbke veria o sebe a o ostatných. A tu je to rovnaké.
Muži sa pýtajú na vyšší plat bežne. Ženy sa za to ospravedlňujú, alebo sa vôbec nepýtajú. Nie preto, že by sa im nechcelo. Ale preto, že ich celý život učili, že pýtať sa je nevhodné, náročné, nevďačné.
Zákony a pravidlá pomáhajú. No kultúru nedokážeme meniť zákonom. Kultúru menia ľudia, príbehy a odvaha hovoriť nahlas. Preto som sa stala ambasádorkou. Preto hovorím o týchto témach. Viem, že mlčanie situáciu nezmení.
Od júna platia nové pravidlá týkajúce sa transparentnosti odmeňovania. Čo táto zmena skutočne prinesie do slovenských firiem – a čo samotný zákon nevyrieši?
Keď pracujem s firmami na ich zamestnaneckej značke, vždy sa pýtam tú istú otázku. Čo sa bojíte zverejniť? Lebo čoho sa firma bojí povedať navonok, to je zvyčajne presne to, s čím zápasí vnútri.
Tajomstvo výšky platov nie je len legislatívna medzera. Je to symptóm kultúry, kde sa dôvera nahrádza kontrolou a kde sa férovosť odkladá na neskôr. Firmy s naozaj silnou kultúrou a zdravou zamestnaneckou značkou sa transparentnosti neboja. Naopak, vyhľadávajú ju, pretože vedia, že otvorená komunikácia je základom spokojnosti ľudí a zmysluplného pracovného prostredia.
Nové pravidlá prinútia firmy pozrieť sa do vlastných čísel.
A mnohé z toho, čo uvidia, ich prekvapí. Nie preto, že by niekto vedome diskriminoval, ale preto, že nerovnosť sa buduje potichu, rozhodnutie po rozhodnutí, výnimka po výnimke. A úprimne, myslím si, že aj tu nájdeme ako národ cestičky, ako bezpečne vykľučkovať z razantných zmien.
Čo zákon nevyrieši?
Nevyrieši to, ako vnímame hodnotu ženského vedenia. Nevyrieši fakt, že žena, ktorá rokuje o plate, je stále vnímaná inak ako muž v rovnakej situácii. A nezmení ani to, že starostlivosť o rodinu stále neviditeľne zasahuje do kariérnych rozhodnutí žien bez toho, aby to niekto pomenoval.
Sama sa stretávam s tým, že mne bližší biznis partneri, mi otvorene povedia, že ako žena nemám rovnako výhodnú pozíciu na trhu, ako by mal muž s mojimi skúsenosťami a statusom.
Zákon otvára dvere. Cez ne musíme prejsť my, s rozhovormi, so záväzkami a s odvahou. Ja verím, že firmy, ktoré to pochopia, budú mať silnejšiu kultúru, spokojnejších ľudí a nakoniec aj lepšie výsledky. Lebo férovosť sa vypláca. Vždy.
Koľko z toho, čo dnes považujeme za „voľbu ženy“ v práci, je naozaj jej slobodné rozhodnutie a koľko ovplyvňuje neviditeľná práca doma, starostlivosť o rodinu či očakávania spoločnosti?
Táto otázka ma osobne zasiahla. Keď som si pred rokmi zakladala AXIM, verila som, že každé moje rozhodnutie bolo slobodné. Že som si vybrala. A čiastočne to bola pravda. Ale čiastočne to bol aj príbeh, ktorý som si sama rozprávala, pretože to bolo jednoduchšie, ako pomenovať, koľko z mojich rozhodnutí tvaroval kontext, do ktorého som sa narodila a v ktorom som vyrástla.
Žena, ktorá po materstve skráti úväzok, sa tak musela rozhodnúť. Chcela byť viac doma. Ale chcela to naozaj slobodne, alebo preto, že škôlky sú nedostupné, partner o rodičovskej neuvažoval a šéf síce hovorí, že rozumie, ale rovnaký plat jej nevie ponúknuť a jej miesto už medzičasom obsadil niekto iný?
Nehovorím, že každá žena je obeťou svojho okolia. Hovorím niečo iné. Slobodná voľba existuje len vtedy, keď sú všetky možnosti naozaj otvorené. A my tam ešte nie sme.
Keď s klientmi budujeme zamestnaneckú značku, vždy sa pýtam, či ich prostredie ženám tieto možnosti reálne dáva. Nie na papieri. V praxi. V každodennom rozhodovaní o tom, kto dostane projekt, kto ide na konferenciu, kto má priestor povedať nie bez následkov. Lebo práve tam sa píše príbeh o slobode.
Prečítajte si: Nerovnosť nežije v zákonoch, ale v hlavách – a Gen Z sa konečne pýta prečo
Na pracovný trh prichádza generácia, ktorá otvorene hovorí o svojich hraniciach, hodnotách a očakávaniach. V čom môže Gen Z zmeniť spôsob, akým dnes premýšľame o práci, kariére a odmeňovaní?
Na mojich networkingových podujatiach stretávam čoraz viac ľudí z generácie Z. A vždy si z toho odnesiem ten istý pocit: obdiv a trošku závisť. Nie preto, že by mali všetko ľahšie. Ale preto, že veci pomenúvajú inak.
Pýtajú sa na plat ešte pred pohovorom. Hovoria o hraniciach bez hanby. Odchádzajú z práce, ktorá im neberie len čas, ale aj energiu a identitu. A robia to bez dlhých vysvetlení.
To, čo moja generácia šepkala za zatvorenými dverami alebo nevyslovila vôbec, oni povedia nahlas pri prvom stretnutí. Viem, že to mnohých skúsených manažérov irituje. Ale ja v tom vidím niečo dôležité. Generácia, ktorá normalizuje otvorenú komunikáciu o plate a o hodnotách, môže za desať rokov zmeniť to, čo zákonodarci nezvládli za desaťročia.
Moja úloha nie je byť ich nekritickou fanynkou. Moja úloha je byť mostom. Aby skúsenosť a znalosť systému z mojej strany pomáhala a ich odvaha a priamosť menila pravidlá hry, ktorú spoločne hráme.
Konferencia Equal Pay Day sa koná 8. októbra 2026.
Chcete hovoriť nahlas spolu s nami?
AI mení pracovný trh rýchlejšie, než sa na to stíhame pripraviť. Myslíte si, že môže pomôcť zmenšovať rozdiely medzi ženami a mužmi, alebo ich naopak ešte prehĺbiť?
Umelú inteligenciu používam každý deň. Je súčasťou toho, ako pracujem, ako myslím, ako tvorím obsah a stratégie pre klientov. Je to dobrý sluha, zlý pán a to hovorím z vlastnej skúsenosti.
AI sa učí na dátach, ktoré existujú. A tie dáta vznikali v svete, ktorý nebol férovým miestom pre ženy. Keď algoritmus hodnotí životopisy, odporúča kandidátov na povýšenie alebo nastavuje mzdové rozpätia, nereflektuje spravodlivosť. Prihliada na predsudky, ktoré sme si mysleli, že sme nechali za sebou.
Na druhej strane, a to je dôvod, prečo som stále optimistická, AI môže eliminovať práve ten ľudský faktor, ktorý najviac škodí. Anonymizované výberové konania. Mzdové benchmarky postavené na dátach namiesto pocitu. Náborový proces, kde o kandidátovi nerozhoduje to, že jeho meno znie familiárne alebo že sa šéfovi sympaticky usmial.
Kľúčom nie je, či AI použijeme. Kľúčom je, kto ju navrhuje a aké otázky si kladieme, kým ju nasadíme. A tu je ďalší neriešený problém. Ženy sú v AI priemysle stále menšinou. Takže nástroj, ktorý má pomáhať všetkým, tvarujú väčšinou tí, ktorých skúsenosť rovnosť nepotrebuje.
Preto je myslím, že je na mieste a veľmi dôležité, hovoriť o týchto témach práve teraz, kým sa pravidlá ešte len píšu.
Zdroj foto: www.equalpayday.sk
Autorka článku: Veronika Samborská
