O bezdomovectve sa často hovorí ako o viditeľnom probléme – o ľuďoch, ktorých stretávame na uliciach, v nocľahárňach či v komunitných centrách. No ženské bezdomovectvo má inú tvár. Je skryté a prepletá sa s príbehmi, ktoré sa začali dávno predtým, než žena opustila svoj domov.
Pre mnohé ženy cesta k strate domova nezačína na ulici, ale v priestore, ktorý by mal byť najbezpečnejší. V ich vlastnej domácnosti. Práve tam sa odohráva násilie, strach, kontrola a postupné oslabovanie sebahodnoty.
Až keď je situácia neznesiteľná, prichádza rozhodnutie odísť. Často nie preto, že chcú, ale preto, že musia.
Keď žena uteká pred násilím, odchádza s pocitom ohrozenia a neistoty. V jednej ruke nesie minulosť, ktorá bolí, v druhej slabé obrysy nádeje, že niekde existuje pokojnejšie miesto. Táto cesta však nebýva priamočiara. Ženy balansujú medzi dočasnými riešeniami. Prespávanie u známych, krátkodobé pobyty v azylových domoch, návraty do nebezpečných vzťahov len preto, aby nemuseli prežiť noc na ulici.
Ich bezdomovectvo je neviditeľné, no o to viac krehké. Nesú si so sebou traumou poznačené rozhodovanie, strach o deti, ekonomickú závislosť, prežitú manipuláciu aj neustále napätie z toho, čo príde zajtra. Pre mnohé z nich je bezpečie luxusom, nie samozrejmosťou.
Preto ženské bezdomovectvo nemožno chápať len ako sociálny problém. Je to dôsledok vzťahových dynamík, ktoré zničili ich pocit dôvery, istoty a kontroly. A práve to vysvetľuje, prečo nestačí poskytnúť len strechu nad hlavou.
Žena, ktorá si prešla násilím, potrebuje predovšetkým priestor, kde nebude musieť byť v strehu. Kde jej niekto verí. Kde sa môže na chvíľu nadýchnuť bez strachu, že jej prežité skúsenosti budú spochybnené.
Skutočné bezpečie vzniká tam, kde jej okolie rozumie. Kde odborníci vedia pracovať s traumou a kde spoločnosť chápe, že odchod z násilného vzťahu nie je otázkou rozhodnosti, ale podmienok, ktoré musí mať žena k dispozícii. Potrebuje podporu, stabilitu, čas a veľmi často aj pomoc s budovaním nového života, ktorý nebude postavený na strachu, ale na dôvere v seba a v budúcnosť.
Bezdomovectvo žien je teda viac než absencia bývania. Je to príbeh prežitia, odvahy a zároveň výzva pre nás všetkých. Ak chceme, aby ženy nepadali do prázdna len preto, že sa snažili uniknúť násiliu, musíme vytvárať svet, v ktorom je pre ne bezpečie dostupné skôr, než prestanú mať domov.
Domov je totiž viac než len miesto. Je to pocit, že človek niekam patrí. A každá žena má právo nájsť tento pocit bez ohľadu na to, aká bola jej minulosť.
Ak ženy potrebujú pomoc, tu je jej adresa…
EQUITA je občianske združenie, ktoré poskytuje podporu ľuďom vylúčeným zo systému v oblastiach zdravia, sociálnej podpory a ochrany pred rodovo podmieneným násilím. Pôsobí priamo v komunitách, vzdeláva a venuje sa legislatívnej advokácii.
Zdroj foto: Pexels_Muhammet Türközü
Autorka článku: Veronika Samborská
