Minulý rok sa zapíše ako významný míľnik do francúzskych dejín. V roku 2025 urobil Francúzsky parlament krok, ktorý právnici, aktivisti i obhajcovia obetí dialógov o sexuálnom násilí označujú za historický.

Dolná snemovňa Národnej inštitúcie (Assemblée nationale) aj Senát schválili novelu trestného zákona, ktorá znamená zásadnú zmenu v tom, ako sa v krajine pristupuje k trestnému činu znásilnenia. Jeho nová definícia sa zakladá na absencii súhlasu.

Čo presne sa zmenilo?

Podľa nového znenia francúzskeho trestného zákona znásilnenie už nie je chápané len ako sexuálny akt sprevádzaný násilím, hrozbou alebo prekvapením, ale ako akýkoľvek sexuálny akt uskutočnený bez „voľného, informovaného, konkrétneho a odvolateľného súhlasu“ druhej osoby.

To znamená, že už nestačí absencia fyzického odporu obete – rozhodujúce je, či existoval skutočný súhlas. Ticho, nečinnosť alebo skutočnosť, že sa obeť fyzicky nebránila, sa nepovažujú za automatický súhlas.

Francúzsky minister spravodlivosti Gérald Darmanin pri schvaľovaní uviedol, že od tejto zmeny očakáva, že páchateľ bude musieť preukázať, že konal so súhlasom druhej osoby, čím sa zameranie vyšetrovania presunie od snahy dokazovať fyzické násilie k hodnoteniu toho, či bol súhlas v skutočnosti daný.

Prečo k tejto zmene došlo?

Hnutia za práva obetí sexuálneho násilia, organizácie za rodovú rovnosť i feministické skupiny dlhodobo poukazovali na medzery v starom právnom systéme. Ten definoval znásilnenie primárne cez prítomnosť násilia, nátlaku alebo prekvapenia – čo v praxi znamenalo, že prípady, kde obeť nebola schopná prejaviť jasný odpor (napríklad kvôli intoxikácii či manipulácii), mohli byť právne problémové.

Rýchly posun v legislatíve bol čiastočne posilnený aj známym prípadom Gisèle Pelicot, kde páchateľ spolu s desiatkami mužov opakovane zneužíval ženu, ktorú najprv utlmil drogami. V starom modeli zákona nebolo vždy jednoznačné, či páchateľ „použil násilie“ v tradičnom zmysle, a to upozornilo na vážnu medzeru v právnej ochrane obetí.

Tento návrh bol podporený dvojstranným výborom parlamentu zloženým z poslancov vládnej aj opozičnej strany, ktorí po viac ako roku práce dospeli k záveru, že francúzske právo potrebuje jasnú definíciu súhlasu ako kritéria pri trestných činoch sexuálneho charakteru.

Prečítajte si: Francúzska feministická hrdinka Gisèle Pelicot: Hanba nepatrí nám, ale im

Ako to funguje v praxi?

Podľa novej definície je sexualita bez súhlasu páchateľným trestným činom, aj keď neexistuje priame fyzické násilie, nátlak alebo hrozba. Súhlas musí byť dobrovoľný, informovaný a jasne vyjadrený, a môže byť kedykoľvek odvolaný. Absencia protestu alebo mlčanie teda nie je automaticky súhlas.

Táto zmena je významná preto, že reflektuje moderné chápania ľudských práv a autonómie tela, ktoré dnes kladú dôraz na osobnú slobodu a rešpekt k rozhodnutiam jednotlivca.

Reakcie a širší kontext

Legislatívna zmena neprešla úplne bez odporu. Niektorí právnici upozorňovali, že tento krok môže ovplyvniť tradičný princíp prezumpcie neviny alebo že môže byť výzvou pre orgány, ktoré budú musieť interpretovať, čo presne znamená „informovaný súhlas“.

Napriek tomu sa Francúzsko pripojilo k skupine európskych krajín, ktoré už v minulosti zakotvili princíp súhlasu do svojich zákonníkov (napríklad Švajčiarsko alebo Španielsko) a reflektuje medzinárodné odporúčania o ochrane obetí sexuálneho násilia.

Prečo je to dôležité?

Zavedenie definície založenej na absencii súhlasu znamená, že zákon lepšie chráni obete, ktoré nemusia mať možnosť aktívne sa brániť – napríklad kvôli strachu, intoxikácii, zdravotnému stavu alebo inej forme nútenia. Tento prístup je bližšie k európskym normám a reflektuje skutočnosť, že sex bez skutočného súhlasu je zneužitím a trestným činom.

Prečítajte si: Feminizmus nie je len pre ženy: Prečo je rovnosť pohlaví dôležitá pre každého z nás?

A ako sme na tom my na Slovensku?

Zatiaľ čo Francúzsko oslavuje historický posun, na Slovensku zostáva definícia znásilnenia v trestnom zákone stále „zakonzervovaná“ v minulosti. Na rozdiel od moderných európskych legislatív, náš zákon sa stále primárne opiera o prítomnosť násilia alebo hrozbu bezprostredného násilia. V praxi to znamená, že ak sa obeť nebráni fyzicky – napríklad preto, že „zamrzne“ od strachu, je v šoku alebo je pod vplyvom omamných látok – dokazovanie viny páchateľa je v našom systéme nesmierne náročné, niekedy až nemožné.

Hoci sa u nás o zmene definície znásilnenia na princíp založený na súhlase (tzv. „len áno je áno“) diskutuje už dlhšie a odborné organizácie na tento problém neúnavne upozorňujú, legislatívny proces zatiaľ nedobehol do úspešného konca. Stále narážame na predsudky a mýty, ktoré tvrdia, že jasná definícia súhlasu by viedla k zneužívaniu zákona. Príklady z Francúzska či Španielska však ukazujú presný opak – moderný zákon lepšie chráni tie najzraniteľnejšie obete a jasne definuje hranice osobnej integrity.

Zákon však musí chrániť človeka, nie ospravedlňovať páchateľa.

Zmena definície na Slovensku nie je len otázkou paragrafov, je to otázka hodnoty, ktorú ako spoločnosť pripisujeme súhlasu a rešpektu k telu druhého človeka. Zostáva nám len veriť – a svojím hlasom k tomu prispievať – že sa Slovensko čoskoro pridá k moderným krajinám, kde ticho už viac nebude interpretované ako súhlas.

Titulná ilustračná foto: Image by Freepik (rawpixel.com)

Autorka článku: Veronika Samborská