Krásna, pozitívna, veselá a neskutočne šarmantná Eva Staroňová vyštudovala marketingový manažment a medzinárodný obchod na Columbia University v New Yorku a okrem kultúrnej a obchodnej diplomacie pôsobila aj ako riaditeľka marketingu viacerých luxusných medzinárodných značiek. Je tiež zakladateľkou a prezidentkou slovensko-americkej nadácie Plus421 Foundation, ktorá už od roku 2007 úspešne napĺňa víziu kultúrnej a ekonomickej spolupráce medzi Slovenskom a USA. Počas svojho dlhoročného pôsobenia v USA sa stala poradkyňou štátnej tajomníčky Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, viedla kultúrnu a ekonomickú sekciu na Generálnom konzuláte Slovenskej republiky v New Yorku a pôsobila aj ako poradkyňa veľvyslanca Slovenskej republiky v Libanone.
Žena v biznise, milujúca matka, žena partnerka a priateľka. Životaschopná bojovníčka, ktorá sa len tak nevzdáva a každý deň prežíva plným priehrštím. Rozhovor s Evou Staroňovou bol ako terapia. Úprimný a vzácny.
Rozhodnutie, začiatky a svet modelingu
Odkiaľ pochádzate, kedy ste opustili Slovensko a prečo?
Narodila som sa v Žiline, ale vyrastala som v Bratislave, a v roku 1996 som odišla do Ameriky na skvelý výmenný študijný program. Musela som prejsť konkurzom a po jeho absolvovaní mi vybrali rodinu aj školu, na základe mojich ambícií. Ocitla som sa v Richmonde na škole pre americké talentované deti. Moja nová rodina bola veľmi umelecky založená. Otec popredný maliar, mama herečka. A práve oni mi otázkou, či som modelka, vnukli myšlienku, že by som mohla na tomto poli niečo skúsiť, aj keď na Slovensku to bolo v plienkach a ja som sa považovala skôr za akademický typ. No popri štúdiu sa mi predsa len podarilo dostať k modelingu, a tak celkom prirodzene ma ten vývoj posúval do New Yorku. A hoci som mala predpoklad ísť vedeckou cestou ako moji rodičia, začala som študovala marketing, pretože som si povedala, že sa musím vedieť predať a naučiť sa správne komunikovať.
Ako sa vám podarilo zostať v USA?
Vďaka modelingu som získala zelenú kartu, ale v New Yorku som aj tak stále pociťovala presvedčenie, že si musím za každú cenu udržať slovenčinu, preto som sa rozhodla študovať na Univerzite Komenského v Bratislave. Vybrala som si Fakultu manažmentu aj z toho dôvodu, že tam bola možnosť študovať program v angličtine, ale aj tak som nepretržite hovorila po slovensky. Mala som individuálny plán. Lietala som hore dole, snažila som sa naplno venovať modelingu aj škole. No predovšetkým tej škole, na úkor modelingu.
Bolo náročné fungovať na dvoch kontinentoch?
Veru bolo. Najmä, keď ma v modelingu začínali odsúvať na vedľajšiu koľaj, nakoľko mi bola škola prednejšia. Ja som totižto študovala zároveň aj v Amerike na Columbia business school. Ale povedala som si, že dobre. Celebrita zo mňa nebude. Aj keď priznávam, že to bol zaujímavý svet plný populárnych ľudí, aj naozaj svetových známych hercov a spevákov. Vnímala som však aj tie nepríjemné úskalia.
Úskalia? Tie, o ktorých sa väčšinou len šepká?
Áno, presne tie. Ale rada sa o ne podelím, pretože ak si to niekto prečíta, kto podobnými problémami prechádza a posilní ho to v tom, aby zabojoval, budem šťastná. Totižto, keď som bola mladá, nedokázala som sa tomu, čo sa dialo, postaviť úplne zoči voči. Našťastie som mala v sebe akýsi vrodený pud sebazáchovy alebo aj strach, vrhnúť sa do šoubiznisu naplno. Ja som nikdy nepila alkohol, nebrala žiadne drogy, ani ich neskúšala, hoci v prostredí, v ktorom som fungovala, bol stále niekto nablízku, kto ich ponúkal. Pri fotografovaní padali sexuálne návrhy a ani zďaleka to nebolo všetko. Tým, že som odmietala byť toho súčasťou, mohla by som povedať pár zvučných mien, ktoré mi vďaka neprispôsobilosti zabezpečili, že sa mi v kariére nedarilo. Nešla som tým smerom a nestala sa správnym prototypom. Ale netvrdím, že všetky slávne modelky museli podstúpiť takto podmienenú cestu. No veľa z nich zaplatilo svoju daň.
Prečítajte si: Ivana Heretik Vačoková: Podporujem rovnaké príležitosti a robím rozhodnutia a stanovujem ciele bez ohľadu na pohlavie
Našli ste v tom všetkom nejaký zdravý kompromis?
Nájsť agenta, agentúru, ktorá prihliada na to, že chcem zarobiť peniaze, vidieť svet, ale neprestať študovať, bolo ťažké. Z niektorých agentúr ma doslova vyhodili. Ale neľutujem. Vždy som bola slušná a vedela som povedať nie, za čo vďačím mojej rodine alebo niekomu tam hore. Nebola to prechádzka ružovou záhradou. Hlavne vtedy, keď som netancovala ako pískali. Tie egá to ťažko znášali. Ľudia okolo mňa boli pomstychtiví.
Vypäté situácie a neustály tlak vás však aj napriek snahe svojim spôsobom poznačili. Ako?
Začala som mať problémy s prijímaním potravy. Dostala som sa do ľahšieho štádia bulímie. Stále ma niekto kontroloval, hovoril mi ako, mám vyzerať, schudnúť len v určitých partiách. Nevyhovovali im moje líčka. A ani moje lýtka, ktoré boli vypracované, pretože som vždy športovala. Robila som balet, vzdušnú akrobaciu, aj som lyžovala. No a keď je žena mladá a niekto ju kritizuje, dotkne sa jej to. Tak to bolo aj u mňa. Vlastne mi stále hovorili, že so mnou niečo nie je v poriadku, že nevyzerám tak ako by som mala. Bolo to ťažké a som vďačná, že som neskončila horšie. Že sa mi z tej neurózy podarilo dostať, ale zápasila som s tým niekoľko rokov.
Je vďaka tejto skúsenosti v živote niečo alebo niekto, komu prednostne venujete svoju pozornosť?
Mojej dcére, ale aj iným deťom, ktoré učím angličtinu a vzdušnú akrobaciu. Som rada, keď môžem deti motivovať k tomu, aby sa cítili dobre vo svojom tele. Spokojné a šťastné. Nedávno sa mi stalo, že sa mi deväťročné dievčatko, ktoré učím akrobaciu, posťažovalo, že je hrozná a tučná, že jej to preto tak dobre nejde. Keď niečo také počujem, začne mi silno biť srdce. Spomeniem si na to, čo som zažívala. Hneď som jej oponovala, že je úžasná a šikovná, nech to len nevzdáva. Žiadne žabomyšie vojny by nemali fungovať ani medzi inými dievčatami a ženami. Skôr podpora a vzájomné porozumenie nás posunie ďalej.
Kroky správnym smerom
Svet modelingu ste teda pomaly z vlastného presvedčenia opúšťali. Čo nasledovalo potom?
Človek môže robiť všetko, čo si zaumieni, ale musí si vybrať to, v čom sa bude cítiť spokojný. V umení a v móde som zostať určite chcela, no vedela som, že to pôjde aj iným spôsobom, tak som tú cestu začala hľadať. V modelingu som už zostala len tak polovične, ale medzi celebritami som sa pohybovala aj naďalej, čo bolo pre mladú babu aj celkom príťažlivé. Začala som ako stážistka a pokračovala ako manažérka, vďaka čomu som prenikala k marketingu. Využila som vzťahy a skúsenosti, čo vyvrcholilo otvorením pobočky v New Yorku pre jednu taliansku luxusnú značku z Milána, ktorej som sa stala marketingovou riaditeľkou. Dodalo mi to odvahu, využiť v sebe môj podnikavý živel a nerobiť len pre jednu firmu. Mala som veľa kontaktov a ako konzultant som pracovala pre viacerých. Založila som si svoju spoločnosť a neziskovku k tomu.
A tu sa už dostávame k Plus421 Foundation?
Áno. Keďže som udržiavala kontakty aj s populárnymi osobnosťami zo Slovenska, podarilo sa mi s Janou Kirschner a Mishou zorganizovať koncert pre newyorskú komunitu okolo mňa. Toto ma jednoducho bavilo a asi to bolo vidno, pretože keď sa na tom koncerte objavil Ivan Surkoš, bývalý generálny konzul v USA aj s manželkou, ktorí generálny konzulát práve prišli zakladať, Ľubica Surkošová hovorí, že so slovenskou kultúrou potrebujú pomôcť. Pracovať na tom, ako odprezentovať Slovensko v americkej komunite, ale takisto udržiavať medzi slovenskou komunitou určité väzby.
Zrodil sa americký sen?
Asi tak. Začali sme spolu vytvárať všelijaké projekty a tam to celé začalo. No na to, aby sme mohli fungovať, keďže som nebola zamestnancom konzulátu, som musela svoje aktivity dať oficiálne na papier, takže aj z tohto dôvodu moja neziskovka vznikla. No najmä preto, aby som sa stala akýmsi sprostredkovateľom efektívnej pomoci newyorskej komunite s cieľom prezentovať našu krajinu a pomáhať umelcom. Vďaka nim sme mali v rukách najlepší marketingový nástroj. A najviac ma tešili charitatívne akcie. Asi som to tak nejako cítila od malička, že chcem niečo robiť pre ľudí. Aj keď som nevedela, či budem doktorkou, či si otvorím hotel alebo reštauráciu. Jednoducho som chcela byť s ľuďmi. A ja vždy počúvam svoje vnútro a to ma privedie, kam má. A počúvla som ho aj vtedy, keď prišiel návrh, prejsť do diplomacie a byť súčasťou tímu okolo konzulátu, len som presne nevedela, ako to skĺbiť s mojimi ostatnými podnikateľskými aktivitami. Ale všetko ide, keď sa naozaj chce. Keď má človek oči dokorán a počúva, svet sa mu otvorí.
Prečítajte si: Riaditeľ CNK Záhrada Milan Zvada: Nie je nevyhnutné, aby sme tu mali vzory akýchsi alfasamcov na mocenských pozíciách
A otvorili sa aj mnohé iné možnosti. Sýria, Libanon, Miami, Hong Kong… Ale…
Presne to ale. Množstvo aktivít sa podpísalo na mojom dlhoročnom vzťahu, ktorý sa časom rozpadol. Mala som 32 rokov a túžila po láske. Pozerala som často do tých oblakov cez okno lietadla a myslela intenzívne na to, že chcem niekoho spoznať, s niekým byť, odovzdať sa. A nechcem zachádzať do spirituálnych vecí, no všetko prišlo vtedy, keď malo. Stretla som svojho prvého frajera zo strednej školy, s ktorým som chodila, kým som odišla zo Slovenska. Bolo to dokonalé. Také, ako to vie vymyslieť len vesmír. Nastal len problém, kde budeme žiť. Ale tiež rýchla odpoveď, že je čas sa upokojiť, stať sa mamou, a tak padlo rozhodnutie, že sa vrátim na Slovensko.
Takýto obrat asi zmenil úplne všetko.
To teda áno, ale bolo to správne rozhodnutie. Hlavnú bázu sme si urobili na Slovensku, ale kým boli deti malé, aj tak sme stále veľa cestovali. Neprispôsobovali sme sa škole, prázdninám. Teraz je to iné, no mám to šťastie, že mi manžel vytvoril zázemie, aby som mohla pokračovať vo svojom podnikaní. V tom, čo ma napĺňa. Môžem pracovať, aj byť matkou. A pomáhajú nám, pravdaže, tiež rodičia. S mojou vierou, že nič nie je nemožné, život všetko zariadil tak, aby to fungovalo. Aby som dokázala na 100 % skĺbiť svoje aktivity a rodinu. Takto to má zmysel. Nájsť tie možnosti, aby sme neprišli o svoje aktivity, no napriek tomu sa dokázali dobre postarať o deti.
Na vašej ceste vám dali šancu muži aj ženy, ale silu žien asi vnímate silnejšie. Mýlim sa?
Myslím si, že je dôležité, šíriť do sveta, že na ceste sú určité prekážky alebo životné situácie, aby sme pochopili, že môžeme pokračovať alebo to „niečo“ pokojne ukončiť. Ale ženská sila je v tomto ten obrovský hnací motor a presne preto si myslím, že aj konferencie, akou je Equal Pay Day, má význam. Je potrebné dať najavo, že niečo nie je v poriadku, ak ženy ťahajú za kratší koniec. Nedávno, v rámci mojich neziskových aktivít, prišlo do Bratislavy asi 250 amerických žien a už len tá energia bola úžasná. Žiadna faloš. Cítila som, že sa ženy nabili vzájomne neskutočnou energiou. Tá mágia, tá schopnosť, keď ide o čisté intencie a zámery, je neskutočná. Žiadna konkurencia. Len chuť, urobiť svet lepším a je jedno, či chce byť žena lepšou manželkou, mamou, kamarátkou, či sestrou.
Akú úlohu v tom všetkom zohrávajú muži?
Ako som už spomínala, ten môj obrovskú. A keď si spomeniem na podanie pomocnej ruky od Ivana Surkoša, tak v pozadí vnímam jeho ženu Ľubicu. Ženu, ktorá chcela pomôcť inej žene, ale aj svojmu manželovi. A tak za všetkým znovu hľadaj ženu. Muž je síce hlava rodiny, no žena točí krkom, a to je na tom celom to najlepšie. Nie je to žiadna manipulácia. Je to pomoc a fakt, že keď spolupracujeme, klape nám to ešte lepšie.
Prvá bola Eva alebo…
Na začiatku tohto tisícročia pracovala Eva Staroňová pre veľké modelingové agentúry v USA a žiarila na titulných stránkach časopisov. Chceli z nej urobiť hviezdu prvej veľkosti, ale pýtalo si to svoju daň. Eva vedela, že musí ísť inou cestou. Stala sa diplomatkou a manažérkou známych firiem a založila si aj svoj vlastný biznis. Stíhala tiež študovať a z pôvodne plánovaného roku za veľkou mlákou, zostala vyše 20 rokov. Má mnoho aktivít a aktuálne je aj šéfkou fundraisingu v IWCB – International Women´s Club of Bratislava, ktorý založila na začiatku 90. rokov manželka vtedajšieho amerického veľvyslanca.
Eva si prešla úskaliami, ktoré ju nezlomili, práve naopak. Doslova žiari, keď tvorí dobro pre ostatných, no najmä pre ženy. Miluje svoju rodinu a je láskavou mamou. Vo svete, kde sa druhým podrážajú kolená, na všetko ide svojou húževnatosťou a s vierou, že ak bude úprimná, niekde sa to pozitívne určite odzrkadlí.
Zdroj foto: Martina Milová
Autorka článku: Veronika Samborská
