Eliška Štefankovičová Gieciová pôsobí 12 rokov v spoločnosti Plzeňský Prazdroj Slovensko, kde dnes vedie tím v prevažne mužskom prostredí. Za roky v manažmente si overila, že autorita nevzniká kopírovaním mužského štýlu, ale odbornosťou, výsledkami, jasnými hranicami a autenticitou. Ako mama troch detí zároveň hovorí o tom, čo ju materstvo naučilo o prioritách a leadershipe, a cez vlastnú skúsenosť so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami svojich detí pochopila, že k rovnakému cieľu môže viesť iná cesta.
V rozhovore pred Equal Pay Day hovorí aj o tom, prečo transparentnosť odmeňovania nie je len o číslach na výplatnej páske, ale predovšetkým o dôvere vo férový systém a jasne definovaných pravidlách.
V Plzeňskom Prazdroji pôsobíte už 12 rokov a dnes vediete tím v prostredí, ktoré je stále skôr mužské. Čo vás táto skúsenosť naučila o ženách, ktoré chcú byť úspešné v takomto prostredí?
Pivný sektor je stále vnímaný ako prevažne mužský svet, v ktorom si žena autoritu musí vybudovať. Za 17 rokov praxe som sa naučila, že byť prísna mi autoritu nepridá a kopírovanie mužského štýlu jednoducho nie je tá správna cesta. Rešpekt si budujem výsledkami, profesionalitou a jasnými hranicami.
Esenciálnou časťou mojej autority je autenticita. Potrebujem vedieť, čo robím, poznať svoju hodnotu a zostať sama sebou. Pre úspech v biznise si ženy nemusia vyberať medzi kariérou a rodinou. S jasnými prioritami, systémom, disciplínou a podporou môžu fungovať v oboch sférach.
Ste mamou troch detí a zároveň na manažérskej pozícii. Zmenil sa počas rokov váš pohľad na to, čo znamená byť úspešná žena v práci?
Áno. Kedysi som úspech vnímala najmä cez výsledky v práci a výkon. Dnes ho vnímam oveľa komplexnejšie. Som manažérka, mama troch detí a manželka, naučila som sa medzi týmito rolami vedome prepínať.
Podľa mňa sú mamy jedny z najlepších krízových manažérok.
Neustále vyhodnocujeme rôzne scenáre, prepočítavame riziká, improvizujeme, hľadáme cesty. A keď toto všetko zvládnem pred ôsmou ráno, obchodné rokovanie pre mňa už nie je problém. Pri troch deťoch a manažérskej práci som sa naučila prioritizovať medzi prioritami. Rozpoznať, ktorá z mojich rolí ma práve potrebuje viac, a vedome do nej prepnúť. Balans medzi rolami manažérky, mamy a manželky je základným predpokladom môjho dlhodobého úspešného fungovania.
Hovoríte, že „inakosť nepotrebuje menšie ciele – iba inú cestu“. Kedy ste si túto myšlienku najviac uvedomili vo vlastnom pracovnom živote?
Diverzita ma fascinovala vždy. Skutočný význam inklúzie som však pochopila až cez vlastné deti. Mám tri deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Syn nosil zo školy zlé známky a bol považovaný za slabého žiaka. Nie preto, že by nemal schopnosti, ale preto, že sa nedokázal učiť spôsobom, ktorý bol nastavený. Ovplyvňovalo to jeho sebavedomie – bol utiahnutý a jeho neistota sa pretavovala aj do športu. V jednom momente som pochopila, že horšie rozumie čítanému textu, ale nemá menší potenciál. Zmenili sme teda spôsob učenia. Učivo sme začali nahrávať na audio – a zmenilo sa všetko. Výsledky, sebavedomie aj radosť. Začal patriť medzi najlepších žiakov, chodiť na olympiády a našiel sa aj v športe. Dnes študuje na gymnáziu s výbornými výsledkami a je profesionálny športovec.
Pochopila som, že inakosť nie je problém, ktorý treba opraviť. Je to potenciál, ktorý potrebuje správne prostredie. A presne toto som si preniesla aj do leadershipu. Cieľ zostáva rovnaký, len cesta k nemu nemusí byť pre každého rovnaká.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Súčasťou vašej práce je aj rozvíjanie ľudí a vytváranie prostredia, v ktorom môžu podávať dobré výsledky. Čo rozhoduje o tom, či má človek v tíme pocit, že má priestor naplno ukázať, čo dokáže?
Rozhoduje najmä dôvera a prostredie, v ktorom sa ľudia cítia prijatí. Potrebujú cítiť, že im líder verí – niekedy dokonca skôr, než začnú veriť sami sebe. Deťom, ale aj svojim kolegyniam a kolegom, často hovorím:
„Ver v seba tak, ako v teba verím ja. Vidím v tebe obrovský potenciál, uver mu aj ty.“
Mojou úlohou ako líderky nie je vytvárať svoje kópie ani hovoriť ľuďom presne, čo majú robiť. Mojou úlohou je nastaviť jasný cieľ a očakávania a potom im dať priestor ukázať, čo v nich je. Prísť s vlastným riešením, povedať iný názor, urobiť chybu a poučiť sa z nej.
Na Equal Pay Day budete súčasťou diskusie o transparentnosti miezd. Čo je na tejto téme oveľa zaujímavejšie než samotné čísla na výplatnej páske?
Nejde iba o samotné číslo na výplatnej páske. Oveľa dôležitejšie je rozumieť tomu, ako toto číslo vzniklo. Základom je princíp rovnakej odmeny za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty. Férovosť však nevnímam automaticky ako rovnakú odmenu pre každého. Rozdiely v odmeňovaní môžu existovať, ale musia vychádzať z jasných, objektívnych a nediskriminačných kritérií a celý systém musí byť nastavený tak, aby bol transparentný. Pre mňa je preto dôležité, aby ľudia poznali pravidlá hry. Potrebujem rozumieť tomu, prečo je moja práca ohodnotená práve takto, čo rozhoduje o mojom odmeňovaní a čo rozhoduje o mojom ďalšom raste. Rovnako dôležité je, aby sa tieto pravidlá uplatňovali konzistentne a bez diskriminácie.
Transparentnosť odmeňovania pre mňa nie je o porovnávaní výplatných pások. Je o dôvere vo férovosť systému a o jasných pravidlách, ktoré vieme vysvetliť, kontrolovať a obhájiť.
Konferencia Equal Pay Day v Bratislave
Elišku Štefankovičovú Gieciovú môžete stretnúť aj na konferencii Equal Pay Day Slovakia, ktorá sa uskutoční 8. októbra 2026 v Moyzesovej sieni v Bratislave. O 11.30 h bude súčasťou panelovej diskusie Transparentnosť miezd je realitou – čo ukázali prvé mesiace, v ktorej spolu s Janou Peschlovou a Marcelou Krajčovou otvorí tému zavádzania transparentného odmeňovania do praxe. Diskusia prinesie právny, firemný aj ľudský pohľad na nové pravidlá a na to, prečo by férové odmeňovanie malo byť prirodzenou súčasťou firemnej kultúry, nielen zákonnou povinnosťou.
Príďte diskutovať o rovnosti príležitostí, férovom odmeňovaní a zmenách, ktoré sa dotýkajú nás všetkých.
Zdroj foto: www.equalpayday.sk
Autorka článku: Veronika Samborská
