Rodičovstvo prináša radosť, ale aj množstvo otázok a očakávaní, a to nielen zo strany spoločnosti, ale aj od nás samých. Kto má byť tým, kto „všetko zvládne“? Sú otcovia vnímaní ako rovnocenní rodičia, alebo skôr ako pomocníci? A ako sa do toho všetkého premieta duševná pohoda?

Zamestnanci Philip Morris Slovakia otvorene hovoria o svojich skúsenostiach s výchovou detí, o pocitoch viny, stereotypoch, ale aj o tom, prečo je dôležité hovoriť nielen o povinnostiach, ale aj o únave a potrebe času pre seba.

Cítite, že je spoločensky očakávané, aby sa o deti starala prioritne matka?

Patrik Černý, Area Manager Direct Retail: V mojom bezprostrednom okolí priateľov tento pocit nemám, ale vo všeobecnosti áno. Na ihrisku vždy prevláda väčšina matiek s deťmi než s otcami. Takisto je napríklad bežné, že matka zostáva s dieťaťom počas celej materskej.

Peter Smatana, Manager Heat Not Burn Category: Myslím, že všeobecne v spoločnosti ako takej určite áno, ale už aj vo svojom okolí vidím čoraz viac otcov, ktorí toto vnímanie narúšajú a snažia sa tráviť s dieťaťom rovnako kvalitný čas ako matka a v čo najväčšej možnej miere.

Prečítajte si: Návrat po rodičovskej: Keď matky (aj otcovia) hľadajú rovnováhu

Cítite sa slobodne pri zapájaní do starostlivosti o dieťa, alebo vám v tom niečo bráni, napríklad stereotypy, práca či okolie?

Patrik: Určite sú situácie, kedy sa nemôžem úplne slobodne zapojiť do všetkých aktivít detí, ale považujem to za normálne. Moja práca vždy vyžadovala cestovanie, takže nie vždy som doma a nemôžem sa stále a naplno zapojiť do starostlivosti. Bol to fakt, o ktorom sme vedeli a diskutovali ešte predtým, než sme mali deti.

Cítili ste niekedy, že spoločnosť berie mužov skôr ako „pomocníkov“, než ako rovnocenných rodičov?

Patrik: Určite áno. Vnímam komentáre typu: tatinkov nám sem veľa nechodí, vy ste aký starostlivý otec alebo toto riešite vy? Vždy to zažívam, keď idem s deťmi k lekárke alebo vyriešiť niečo, čo sa týka starostlivosti o deti. Najviac milujem situácie v škôlke: Odkážte maminke… 

Peter: Opäť to záleží od spoločnosti, v ktorej sa človek pohybuje. Vo všeobecnosti asi áno, aj keď už sa to naozaj mení a posúva inam. Keď opäť nadviažem na moje okolie, tam toto vnímanie necítim vôbec.

Hovoríte spolu s partnerkou o únave, vyhorení alebo duševnej nepohode?

Patrik: Snažíme sa o týchto veciach hovoriť a hľadáme riešenia, ako si pomôcť. Organizujeme si kalendár tak, aby sme trávili kvalitný spoločný čas, ale aby aj kažný z nás mal čas sám pre seba a mohol sa venovať svojim aktivitám.

Peter: Samozrejme. Skôr to ale riešime z pohľadu empatie. Keď vidíme, že jeden z nás nie je vo svojej koži, tak sa pýtame, čo je dôvodom, či vieme nejako pomôcť alebo minimálne aspoň vypočuť toho druhého, a to často zaberie najviac.

Máte pocit, že sa od vás automaticky očakáva, že budete tou, ktorá „zvládne všetko“?

Zuzana Kemeníková, Marketing Manager: Áno, mám ten pocit, aj keď viem, že vo veľkej miere si ho spôsobujem sama.

Dominika Medzihradská, Manager D2C: Áno, často mám tento pocit. Možno je to len môj vnútorný tlak, možno nie, ale ten pocit je reálny. Mám dve malé deti (5 a 6 rokov), pracujem na plný úväzok a som v neustálom režime: plánujem, varím, riešim doktorov, logopéda, oblečenie, výlety, upratovanie… Jednoducho všetko, čo súvisí s každodenným fungovaním rodiny.

Môj manžel je mi veľkou oporou. Pomáha, zapája sa, je tu pre nás. Ale často mám pocit, že ten „mentálny manažment“ domácnosti, to neviditeľné plánovanie a držanie všetkého pokope, leží primárne na mne. Niekedy by som si rada aspoň na chvíľu vypla hlavu a nechala niekoho iného byť tým, kto má všetko pod kontrolou.

Cítite sa previnilo, keď si potrebujete oddýchnuť alebo delegovať starostlivosť o dieťa na niekoho iného?

Zuzana: S niektorými dennodennými „delegovaniami“ som sa naučila žiť. Keď delegujem starostlivosť o dieťa na starých rodičov, tak to beriem ako obojstranne prospešné. Inak, alebo teda na iné osoby, delegujem len minimálne, skoro vôbec. Občas na manžela.

Dominika: Priznávam, že ten pocit viny tam niekedy je. Aj keď si racionálne hovorím, že je úplne v poriadku si oddýchnuť, že to potrebujem. Ale keď si idem zacvičiť, odídem na chvíľu z domu alebo mám služobnú cestu, ten pocit viny sa po chvíli rozplynie. Nahradí ho pocit slobody, ľahkosti. Zrazu som zasa len JA.

Keď sa vrátim domov, cítim, že som vzácnejšia. Deti okolo mňa behajú, ako okolo kométy a ja mám zrazu viac energie, viac trpezlivosti, viac radosti, ktorú im môžem dať. Uvedomujem si, že oddych nie je luxus – je to investícia do toho, aby som mohla byť mamou, akou chcem byť.

Všimli ste si, že sa téma duševného zdravia matiek dostáva viac do verejného priestoru? Pomáha vám to?

Zuzana: Áno, všimla som si, že sa to dostáva viac do povedomia. Určite sa mi to páči. Pomáha mi to aspoň si uvedomiť, že viem, čo by som s tým ja osobne mala robiť, ale že to nerobím, no stále mám plán, že raz začnem. 

Prečítajte si: Pracovný trh ešte stále nehrá fér, ale nové generácie menia pravidlá

Dominika: Vnímam to a som rada, že sa o tom konečne viac hovorí. Byť mamou je krásne, ale aj nesmierne náročné. A spoločnosť na nás často kladie očakávania, ktoré sú jednoducho nereálne – byť stále trpezlivá, upravená, výkonná, usmiata. Sociálne siete tomu tiež veľmi nepomáhajú – tie „dokonalé“ mamy, čo všetko zvládajú ľavou zadnou, sú často len ilúziou.

Preto je dôležité ukazovať aj tú druhú stranu, že je úplne normálne byť unavená, mať mastné vlasy, nulovú trpezlivosť a potrebu na chvíľu vypnúť. Je dôležité vedieť, že aj to je v poriadku.

Mne osobne pomáha vedomie, že v tom nie som sama. Že je nás veľa, ktoré sa snažíme každý deň zvládnuť, čo sa dá – a že aj to je dosť.

Ako si doma rozdeľujete úlohy a povinnosti? Je to prirodzene alebo vedome dohodnuté? A rozdeľujete si ich vôbec?

Zuzana: Prirodzene sa to časom vykryštalizovalo a stále viac sa snažím vedome niektoré povinnosti, hlavne deti odviezť, doviezť, posunúť na manžela. Ale určite by toho mohlo byť aj viac. A mohla by som oveľa viac vecí aj nerobiť.

Dominika: U nás to ide skôr prirodzene. S manželom sa snažíme dohodnúť, kto ide na nákup, kto pre deti, kto umyje riad. Nie je to podľa tabuľky, ale skôr podľa situácie a toho, kto má práve viac priestoru.

Niektoré veci sa však rozdelili tak nejako samé od seba – manžel vŕta, maľuje a rieši technické veci, ja zasa varím, žehlím a plánujem. Funguje nám to, aj keď občas to chce trochu diplomacie a veľa vzájomného rešpektu.

Philip Morris Slovakia a Equal Pay Day 

Generálny partner konferencie Equal Pay Day spoločnosť Philip Morris Slovakia s. r. o. získala ako prvá firma na Slovensku prestížnu certifikáciu platovej rovnosti EQUAL-SALARY, ktorá kladie dôraz na rovnaké odmeňovanie žien a mužov. Rovnako dôležité sú však pre Philip Morris aj ukazovatele ako kariérne príležitosti, prístup k vzdelávaniu či práca s rodičmi na materskej a rodičovskej dovolenke.

Aj preto je Philip Morris už po tretíkrát významnou súčasťou Equal Pay Day konferencie, ktorá sa koná už 7. novembra v Bratislave. Chcete aj vy hovoriť nahlas o dôležitých spoločenských témach? Môžete. Vstupenky sú už v predaji.

Zdroj foto: www.equalpayday.sk

Autorka článku: Veronika Samborská