Román Klub neviditeľných žien od Helen Paris nie je len knižným príbehom o starnutí a priateľstve. Je to aj veľmi trefná metafora reality, v ktorej žijú mnohé ženy.

Neviditeľné nie preto, že by neexistovali, ale preto, že ich práca, starostlivosť a životy sú prehliadané.

Domáca neviditeľnosť: Druhá šichta bez výplaty

Kto sa postará o deti, domácnosť, varenie, pranie, plánovanie rodinných výletov, kupovanie darčekov, vybavovanie krúžkov, opravy topánok, darčeky pre svokru či triedne fondy?

V drvivej väčšine prípadov sú to ženy, ktoré túto „mentálnu agendu“ nesú na pleciach, a to popri práci, často bez vďaky, bez uznania a, samozrejme, bez mzdy. Sociologické výskumy ukazujú, že ženy trávia v priemere o 4 až 5 hodín denne viac domácimi prácami než muži. To je takmer ďalší polovičný úväzok, len bez zmluvy, pauzy na obed či dôchodkového zabezpečenia.

Táto forma práce sa pritom považuje za „samozrejmú“. Keď muž doma umyje riad, „pomohol“, ale keď to urobí žena, „vykonala si svoju povinnosť“.

Výsledkom je, že mnohé ženy strácajú priestor pre seba. Priestor na osobný rozvoj, oddych, sebarealizáciu. Pritom práve táto neplatená práca je základným pilierom, vďaka ktorému fungujú domácnosti, školy, komunity, a teda aj celá spoločnosť.

Prečítajte si: Neviditeľné ženy v SNP: Mnohé hrdinky umreli v zabudnutí

Neviditeľnosť prichádza aj s vekom

Kým mladé ženy sú často objektom spoločenského záujmu (aj nevyžiadaného), ženy po štyridsiatke či päťdesiatke sa náhle stávajú „neviditeľné“. V práci sú vytláčané mladšími, v reklame neexistujú (ak áno, tak len s farbenými vlasmi a krémom proti vráskam), v spoločenskom diskurze sa o nich hovorí len zriedka.

Zrazu je tu žena, ktorá má desaťročia skúseností, múdrosti a empatie, no spoločnosť sa tvári, že ju už nevidí. Starnúca žena prestáva byť „zaujímavá“, nie je ani aktívnou matkou, ani mladou kráskou, ani manažérkou vo výkonnostnom vrchole. A tak jej miesto zostáva kdesi na okraji.

Aj preto je taký silný moment, keď si čitateľka knihy Klub neviditeľných žien uvedomí, že „neviditeľná“ je len dovtedy, kým tomu sama uverí.

Kniha, ktorá trafí citlivé miesto

Klub neviditeľných žien sleduje osud Janet, 72-ročnej ženy, ktorá sa považuje za obyčajnú, tichú, nezaujímavú a neviditeľnú. V momente, keď má prísť o svoju komunitnú záhradku v prospech developerského projektu, o jediný priestor, kde sa cíti slobodne, sa však v nej niečo zlomí. Spolu s výstrednou susedkou Bev, ktorá ju donúti vyjsť z komfortnej zóny, sa vydá na výlet, ktorý mení nielen ich životy, ale aj pohľad na ich vnútro.

Spoločná cesta, či skôr road trip, sa ukáže ako katalyzátor obrodenia. Janet si uvedomí, že nechce len splynúť s davom, a zároveň zistí, že so spojencami, ako je Bev, toho má život stále veľmi veľa čo ponúknuť.

Tento román je poctou ženskému kamarátstvu, humoru, odvahe i bezútešným chvíľam, v ktorých sa mnohé ženy ocitajú. A je tiež jemným protestom – proti prehliadaniu, podceňovaniu, vymazávaniu.

Prečítajte si: Zlatý vek: Prečo sú zamestnanci 50+ najväčším pokladom každej firmy

Byť videná nie je márnosť. Je to potreba

Ženy nechcú potlesk. Ani medaily za umytý riad. Chcú len byť videné ako celistvé bytosti, ktorých existencia má hodnotu. Aj vtedy, keď už všetko nestíhajú, aj keď už majú vrásky, ale aj vtedy, keď chcú byť niekým iným než len dcérou, matkou, partnerkou.

Neviditeľnosť nie je len metafora. Je to každodenná realita. A je čas to zmeniť.

Zdroj titulná foto: Vydavateľstvo Martinus

Autorka článku: Veronika Samborská