Emancipácia žien nie je udalosť, ktorá sa stala. Je to proces, ktorý sa deje. Je nepravidelný, bolestivý a stále nedokončený.
A ako každá zmena, ktorá otrasie základmi toho, čo ľudia považujú za prirodzené, platia za ňu najdrahšiu cenu tí, ktorí ju priniesli.
Pred búrkou: Svet bez ženskej vôle
Dlhé tisícročia boli ženy v európskej civilizácii právne neviditeľné. Neboli občiankami, boli manželkami, dcérami, vdovami. Ich identita bola odvodená od mužov okolo nich. Majetok prechádzal z otca na manžela a telo patrilo rodine a cirkvi. Grécki filozofi písali o rozumovej nedostatočnosti žien, rímske právo ich stavalo pod tutela muliebris, čiže poručníctvo, z ktorého sa nikdy úplne nevymanili.
V stredovekej Európe mohli byť ženy sväté alebo čarodejnice. Nikdy však len človekom. Renesancia im priniesla zrkadlo krásy, nie slobodu konania. Osvietenstvo prehlasovalo ľudskú dôstojnosť — a myslelo tým mužov. Rousseau, ktorý písal o slobodnom občanovi, navrhoval pre ženy výchovu k poslušnosti a príjemnosti.
Priemyselná revolúcia priniesla paradox. Milióny žien vstúpili do tovární, zarobili si vlastné peniaze, ale aj napriek tomu zostali bez volebného práva, prístupu na univerzity či možnosti uzavrieť zmluvu. Pracovná sila áno, občianske práva nie.
„Sloboda je nedeliteľná. Kým je upieraná jednému, nie je úplná pre nikoho.“
Vznik hnutia: Od salónov po ulice
Prvá organizovaná vlna feminizmu sa zrodila v 19. storočí, paralelne s abolicionizmom. A nie náhodou. Ženy, ktoré bojovali za slobodu otrokov, si náhle uvedomili, že samy nemajú hlas. V roku 1848 v americkom Seneca Falls zverejnili Deklaráciu citov, inšpirovanú Deklaráciou nezávislosti: „Tieto pravdy pokladáme za samozrejmé: že všetci ľudia, muži aj ženy, sú si rovní.“
V Británii sa sufražetky, ženy bojujúce za volebné právo, nevyhýbali väzeniu ani hladovkám. Emily Davison zomrela v roku 1913 pod kopytami kráľovského koňa na dostihovom závodisku v Epsome, ale nebol to náhodný pád. Bol to prejav.
1869: Wyoming ako prvý štát USA dáva ženám volebné právo na štátnej úrovni
1893: Nový Zéland, prvá krajina na svete s plným ženským volebným právom
1918: Británia, ženy nad 30 rokov môžu voliť (muži od 21)
1920: 19. dodatok ústavy USA zaručuje ženám volebné právo
1945: Francúzsko, Taliansko, Japonsko, volebné právo po druhej vojne
1971: Švajčiarsko, posledná veľká demokracia, ktorá dáva ženám hlas
Druhá vlna feminizmu v 60. a 70. rokoch 20. storočia išla hlbšie: antikoncepcia, právo na potrat, rovnaká odmena za rovnakú prácu, koniec legálneho manželského znásilnenia (v niektorých krajinách trestné až od 80. rokov). Tretia vlna priniesla intersekcionálnosť, teda pochopenie, že útlak sa násobí na priesečníkoch rasy, triedy a sexuálnej orientácie.
Prečítajte si: Sufražetky: Ženy, ktoré zmenili dejiny
Čo emancipácia ženám priniesla?
Zisky sú merateľné aj nemerateľné. Na papieri: volebné právo, vzdelanie, prístup k profesiám, vlastníctvo majetku, rozvod bez trestu, ochrana pred domácim násilím, reprodukčné práva. Za posledných sto rokov sa priemerná dĺžka školského vzdelania žien v rozvinutých krajinách strojnásobila. Ženy dnes tvoria viac ako polovicu absolventov vysokých škôl vo väčšine európskych krajín.
Za číslami sú však veci, ktoré sa merať nedajú. Napríklad pocit, že váš život patrí vám. Možnosť odísť zo zlého manželstva bez toho, aby ste prišli o deti aj strechu nad hlavou. Vedieť, že vaša hodnota nie je závislá od toho, či si vás niekto vybral. Mať vlastný pas, účet a hlas.
Emancipácia však priniesla aj niečo neočakávané. Priateľstvo medzi ženami ako spojenkyňami, nie súperkami o muža. Solidaritu, ktorá predtým nemala priestor vzniknúť.
Čo emancipácia ženám vzala, a čo stále berie?
Toto je otázka, o ktorej sa sa s ochotou určite nehovorí, no je legitímna a dôležitá. Emancipácia nerozbila len klietku. Rozbila aj niektoré steny, za ktorými bolo teplo.
Tradičná rola ženy bola obmedzujúca, áno. No prinášala aj jasný spoločenský status, komunitu žien rovnakého sveta, ochranu (aj keď nadradenú), rituálny čas pre starostlivosť, domácnosť aj vzťahy. Keď ženy vstúpili na trh práce, nikto ich neprepustil z domácnosti. Vzniklo to, čo sociológovia nazývajú „dvojitá zmena“. Osem hodín v práci, potom ďalšia zmena doma. A muži? Tí sa nepridali k domácim prácam v miere, ktorá by zodpovedala odchodu žien z domácnosti.
Súčasne spoločnosť devalvovala starostlivosť, keď bola robota „ženská“, nebrala sa vážne. Keď sa stala platenou profesiou (opatrovateľky, učiteľky v škôlkach), zistilo sa, že je zle odmeňovaná. Ďalší paradox? Emancipácia zviditeľnila ženy na trhu práce, no zároveň zneviditeľnila hodnotu práce, ktorú predtým vykonávali zadarmo.
Niektoré ženy dnes cítia, že sloboda voľby sa zmenila na tlak výkonu. Musíš mať kariéru, musíš byť mama, musíš byť partnerka, musíš byť atraktívna, musíš byť ambiciózna, no nie príliš. Sloboda „môžeš“ sa pre mnohé zmenila na príkaz „musíš zvládnuť všetko“.
„Emancipácia nezrušila nároky — len ich zdvojnásobila.“
Prečo sa emancipované ženy vnímajú negatívne
Tu vstupujeme na územie psychológie a sociológie moci. Keď skupina, ktorá bola dlho podriadená, začne požadovať rovnaké zaobchádzanie, nerušíme tým len nerovnováhu. Rušíme celý systém identít, na ktorom ľudia stavali svoj sebaobraz.
Muž, ktorého hodnota bola dlho postavená na úlohe ochrancu, živiteľa, toho, kto rozhoduje… Čo sa stane s jeho identitou, keď žena nepotrebuje ochrancu? Nie každý muž reaguje na túto otázku zlosťou, no pre mnohých ide o hlboké existenciálne narušenie, nie len politický nesúhlas.
Emancipovaná žena porušuje tichú spoločenskú zmluvu, ktorá definovala správanie po stáročia. A keď niekto poruší normu, bez ohľadu na to, či je norma spravodlivá, spoločnosť reaguje trestom. Nálepky sú staré a odolné: „feministka“ ako nadávka, „kariéristka“ ako synonymum pre ženu bez srdca, „dominantná“ ako protiklad „ženskosti“, hoci u mužov sa rovnaké vlastnosti nazývajú líderstvom.
Mechanizmus je v tomto prípade poriadne hlboký. Výskumy sociálnej psychológie ukazujú, že ľudia, vrátane žien, hodnotia ženy, ktoré sa správajú asertívne, kompetenciu preukazujú explicitne alebo odmietajú stereotypné roly, negatívnejšie než mužov s rovnakým správaním. Nejde teda len o mužský odpor. Ide o internalizované normy, ktoré nesieme všetci.
A nakoniec je tu závisť, tá nepohodlná sila, ktorú radi prehliadame. Žena, ktorá si dovolila viac, než si dovolila jej matka či sestra, stelesnuje otázku, ktorú ostatné nechcú počuť: Prečo ja nie?
Prečítajte si: Feminizmus nie je boj proti mužom. Je to boj proti limitom, ktoré nám určuje pohlavie
Nedokončený príbeh
Emancipácia žien nie je ideológia. Je to dlhý, krvavo vybojovaný posun v tom, čo ľudstvo považuje za spravodlivé. Priniesla veci, ktorých sa väčšina z nás, muži aj ženy, dnes nechceme vzdať: vzdelanie, slobodu odísť, právo rozhodovať o vlastnom tele, hlas vo verejnom živote.
No priniesla aj nové napätia, nerovnováhy, formy vyčerpania… Dobré riešenia predsa málokedy prichádzajú zabalené. Prinášajú so sebou nové problémy, ktoré treba riešiť ďalej. Toto teda nie je zlyhanie emancipácie. Toto je jej pokračovanie.
Negatívne vnímanie emancipovaných žien nie je dôkaz, že chybujú. Je to dôkaz, že robia niečo, čo spoločnosť ešte nestihla vstrebať. Vždy to tak bolo s každou skupinou, ktorá si dovolila požadovať, čo jej právom patrilo.
Dejiny si pamätajú tých, ktorí mali odvahu byť prvými. A tých, čo sa im smiali, si väčšinou nepamätajú vôbec.
Zdroj foto: CanvaPto (Image by Magnific_cookie_studio)
Autorka článku: Veronika Samborská
