Ženská obriezka je praktika, ktorú si v strednej Európe spájame skôr s vzdialenými regiónmi sveta. Ale aká je naša vlastná realita v oblasti zaobchádzania so ženským telom? A aké spojitosti existujú medzi ženskou obriezkou, právom na interrupciu či sexuálnym obťažovaním na ulici?
Už samotné slovo „obriezka“ pôsobí pre časť odbornej verejnosti zavádzajúco – evokuje predstavu bežného, medicínsky odôvodneného zákroku. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) preto používa termín „female genital mutilation“ – teda mrzačenie ženských pohlavných orgánov. Táto praktika sa zásadne odlišuje od mužskej obriezky – zatiaľ čo u mužov môže mať obriezka aj zdravotné prínosy, ženská verzia vedie k trvalému poškodeniu zdravia, zníženiu sexuálnej funkcie a celoživotnej bolesti.
Prečítajte si: Šokujúce zákony, ktoré ženám berú práva a realita, ktorá vyráža dych
Mrzačenie ženských tiel pre „potešenie“ mužov. Prečo sa to stále deje?
Odpoveď nie je prekvapivá… Pre kontrolu žien, pre uspokojeniu mužských požiadaviek, často maskovaných za „kultúrne“ či „náboženské“ tradície. Ženské telo sa tak mení na nástroj, ktorý je prispôsobovaný mužským očakávaniam.
Západ nie je nedotknutý
Radi sa upokojujeme tým, že podobné praktiky sa nás „netýkajú“. Že sme ďalej. Že na Západe ženy rozhodujú o svojich telách slobodne. Realita je však iná.
Stále existujú oblasti, kde majú cis ženy a ďalšie marginalizované skupiny obmedzený prístup k zdravotnej starostlivosti, bezpečnému tehotenstvu či interrupciám. Napríklad nútené sterilizácie trans ľudí alebo rómskych žien na Slovensku a v Česku ukazujú, že autonómia nad vlastným telom nie je samozrejmosť.
Spomeňme aj nechválne známu praktiku „jeden steh navyše“ (one for the husband) – keď lekári po pôrode zašívali hrádzu tak, aby bola žena „užšia“ pre svojho manžela. Táto predstava – že žena, ktorá práve prežila fyzicky extrémne náročný pôrod, je okamžite podrobovaná „úprave“ pre mužský pôžitok – až desivo pripomína filozofiu ženskej obriezky… Formovať telo ženy nie pre ňu, ale pre niekoho iného.
Ženské telo ako verejný majetok
Prienik týchto praktík je jasný. Ženské telo nie je vnímané ako osobné vlastníctvo ženy, ale ako nástroj – na reprodukciu, na sex, na reprezentáciu ideálov krásy.
Aj dnes je telo žien hodnotené a posudzované vo verejnom priestore. Veľkosť, vzhľad, sexualita, materské schopnosti. Prieskumy ukazujú, že viac ako 60 % žien v Európe zažilo niekedy v živote sexuálne obťažovanie alebo nežiaduce komentáre na svoju osobu.
Dokonca aj v medicíne sú ženské telá marginalizované. Kniha Invisible Women od Caroline Criado Perez odhaľuje, že medicínske výskumy sú často robené na mužských vzorkách, pričom ochorenia ako endometrióza alebo menopauza sú systematicky podceňované. To súvisí so spoločenskou normou, ktorá normalizuje ženskú bolesť – od prvého pohlavného styku, cez menštruáciu, pôrody, až po menopauzu.
Prečítajte si: Koniec práv žien a detí: V Iraku prijali zákon o detských manželstvách
Skutočnosť?
Aj keď počet vykonaných ženských obriezok globálne mierne klesá, podľa údajov UNICEF je viac ako 200 miliónov žien a dievčat na svete obeťami tohto brutálneho zásahu.
Každý rok pribudne približne 4 milióny nových prípadov. Najviac v krajinách ako Somálsko, Guinea, Egypt alebo Mali – ale aj v niektorých komunitách v Európe medzi migrantkami.
Tieto fakty nás nútia zamyslieť sa nad tým, ako subtílne – a často „civilizovane“ – sa aj v našej spoločnosti udržiava predstava, že ženská autonómia je podmienená alebo zdieľaná.
Zápas za skutočné právo na vlastné telo je ešte ďaleko od konca. Na celom svete – v rôznych formách a intenzite – pretrváva patriarchálna predstava, že ženské telá patria mužom, rodinám alebo spoločnosti.
Zdroj titulná foto: Pexels_cottonbro studio
Autorka článku: Veronika Samborská
