Riaditeľka Divadla Štúdio tanca Lucia Kašiarová: Umenie dáva ľuďom možnosť žiť a tvoriť v bezpečnom prostredí

Dátum

Zdieľať článok

Facebook
Twitter
LinkedIn

Lucia Kašiarová vyštudovala Konzervatórium J. L. Bellu v Banskej Bystrici, VŠMU v Bratislave a HAMU v Prahe. Držiteľka ceny České taneční platformy Tanečnice roku 2012 pôsobí od roku 2022 ako riaditeľka v Divadle Štúdio tanca, ktorého je spoluzakladateľkou. Žena do voza aj do koča, ako v umení, tak aj v živote. Nebojí sa postaviť za dobrú vec, bojuje proti násiliu a na rodovú rovnosť a diskrimináciu má jasný názor.

V úprimnom rozhovore nám Lucia Kašiarová porozprávala o tom, ako vníma rodovú rovnosť v umení, ako ju pociťuje v osobnom živote, či sa stretla na svojej profesijnej ceste s nejakým druhom diskriminácie, ale aj to, či je Divadlo Štúdio tanca spravodlivým priestorom pre všetkých, a to bez akýchkoľvek rozdielov.

Život a rovnosť v tanečnom svete

 

Tanec vás sprevádza celým životom. Dokážete tancom dostatočne vyjadriť svoje postoje a pocity?

Myslím si, že divadlo, respektíve umenie ako také, reaguje na to, čo sa v spoločnosti deje. Spoločnosť tvoria ľudia a ľudia sú tí, ktorí vytvárajú umenie, takže je to absolútne prepojené. Ale samozrejme s tancom je to trošku komplikovanejšie. Na rozdiel od činoherného divadla to nie je taký jednoznačný naratív. Nepoužívame texty, ktoré sú nejakým spôsobom dané a spísané. Na ktoré sa dá odvolávať. Tanec je skôr spojený s intuíciou, emóciou a abstrakciou. Môže sa teda divákom, ktorí tanec vnímajú, zdať, že niektoré spoločenské témy nie sú v rámci nášho umeleckého súboru tak explicitne riešené, ale nie je to tak. Každé naše predstavenie na závažné témy v spoločnosti nejakým spôsobom reflektuje.

Dá sa povedať, že má tanečné výrazové umenie akúsi špecifickú rolu?

Áno, rozhodne. Dostáva sa hlbšie do človeka, nezostáva len na mentálnej úrovni, ale až na takej fyzicko-emočnej. Aj preto mám tanec tak rada a rada sa pozerám na predstavenia, ktoré mnou pohnú aj vnútorne. V tanci vidím telo, ktoré niečo cíti a zažíva. Vyjadrím to možno až expresívne, ale ak v tanci hodí niekto ženu o zem, tak mi to naozaj niečo urobí. Keď to počúvam iba ako text, zamyslím sa nad tým, no neprežijem to až tak intenzívne.

Počas svojho štúdia, výskumov, či spoluprác ste sa stretli s množstvom tanečníkov, hudobníkov, choreografov, hercov, či iných umelcov. Je umelecký svet rodovo vyrovnaný?

Toto je pre mňa veľmi zvláštna otázka, ale pokúsim sa na ňu odpovedať úprimne. Na osobnej úrovni totižto bojujem s tým, ako sa napríklad prehnane rieši rovný jazyk. Pretože sú situácie, kedy som vlastne rada, že sa môžem pomenovať v mužskom rode. Dokonca mi to robí veľmi dobre. Jednoducho poviem, že som riaditeľ, nie riaditeľka. Cítim sa ako tanečník, nie ako tanečnica. Ale… Cítim sa ako žena v ponímaní roly matky. Ten jazyk ma baví práve v tom ohýbaní. Rada sa s ním hrám.

Prečítajte si: Etnologička Alexandra Bitušíková: Úplnú rodovú rovnosť dosiahneme v Európe tak o 200 rokov

Prekáža vám, že sa témy rovnosti jazyka otvárajú?

To nie. Dokonca si myslím, že je to veľmi dobre. Aj to, akým spôsobom sa píšu texty a ako sa prejavuje snaha o rovnosť. Ale bola by som nešťastná, keby sa z toho stala nemenná formulácia alebo úzus, ktorý si zrazu spoločnosť vytvorí len preto, aby sme sa vzájomne nemuseli konfrontovať, pretože práve tá konfrontácia nás ako spoločnosť posúva ďalej.

Ale nerovnosť v tanci je predsa len dosť viditeľná. Minimálne je to o prostredí, kde sa pohybuje viac žien. Cítiť v tanečnej sfére konkurenciu a výrazné rodové nerovnosti?

Fungujem už roky v špecifickej oblasti umenia, ktoré akosi prirodzene viac priťahuje ženy, než mužov. Ale ak sa na to pozrieme cez tanec, tak v tejto sfére majú muži jednoznačne a vždy veľkú výhodu. Keď máte možnosť, mať na javisku chlapa, ste za to nesmierne vďační. A pritom okolo neho „bojuje“ mnoho žien, aby sa na to javisko vôbec dostali.

Máte syna. Vnímate určité uprednostňovanie mužov už aj pri ňom? 

Vnímam. Rozhodol sa totižto pre umeleckú dráhu a už na prijímačkách bolo vidieť, že to celkom adekvátne hodnotené nebolo. Prihliadalo sa na to, že je chlapec a na fakt, aké je skvelé mať v ročníku aspoň jedného. Takže aj v mojom súkromnom živote sa stretávam s tým, aké je to nefér. No na druhej strane… Čo znamená nefér? Je to veľmi ťažké zhodnotiť.

Postrehli ste v zahraničnej tanečnej sfére nejaké zmeny, čo sa nerovnosti, diskriminácie alebo fyzického či psychického zneužívania týka?

Vo veľkých tanečných súboroch sa otvorili veľké aféry. Najmä v tých, ktoré sú vedené mužmi choreografmi. Konečne sa ženy ozvali a o zneužívaní prehovorili. To považujem za dôležité, aby sa neprávosti nezametali pod koberec. Ale zároveň si myslím, či už je to muž alebo žena, nevyhnutné je, mať na choreografie prirodzený talent. Ak je v tom muž lepší, nie je dôvod ho nahrádzať ženou. No zneužívať svoje postavenie je neprípustné.

Ste v pozícii riaditeľky divadla. Pocítili ste pri konkurze na túto funkciu mužsko-ženskú nerovnosť?

Dokonca si myslím, že som jej príkladom, pretože keď som sa ocitla na výberovom konaní na pozíciu riaditeľky Divadla Štúdio tanca, vo výberovej komisii boli hlavne muži a iba dve ženy. Bolo to absolútne nevyrovnané. A tiež som presvedčená, že som túto pozíciu získala aj preto, lebo tanec mužov nezaujíma. Ak by tu ten záujem bol, riaditeľkou nie som. Určite by boli muži zvýhodnení.

Rôznorodosť a rodové rozdiely

 

Komunita ľudí, s ktorými žijete a tvoríte je doslova multikultúrna. Pomáha vám táto rôznorodosť pozerať na svet okolo vás cez rovnovážnu optiku?  

Áno. Milujem toto prostredie, ktoré je rôznorodé. Je pre mňa úplne zásadné. Rada sa stretávam s novými názormi, s novými ľuďmi, s novými kultúrami, respektíve so starými kultúrami, ktoré sú tu odjakživa.

Má rôznorodosť pri spolupráci aj svoje nevýhody?

V našom divadle máme ľudí z rôznych kontinentov, ale nepovedala by som, že to prináša nevýhody. Skôr to vytvára veľa prekážok, vysvetľovania, a to dokonca minimálne v dvoch jazykoch. Určite nám to sťažuje prácu a bolo by oveľa jednoduchšie, mať monokultúrny tím. Ale tieto prekážky nás zároveň posúvajú vpred, aj napriek tomu, že sú všetky procesy oveľa pomalšie. Veľké pozitívum vidím v tom, ako musíme vnímať svet očami toho druhého a nutne spomaliť. Takže ja som za to rozhodne vďačná, že rôznorodosť u nás aj vo svete existuje.

Ako vnímate rôznorodosť pri tanci? Súčasný tanec je už sám o sebe zmenou oproti rodovým tradíciám…

Už postmoderný tanec, čo je ešte staršia odnož súčasného tanca, urobil veľký pokrok v tom, ako vnímame muža a ženu a ich úlohy na javisku. Pretože, keď si vezmeme balet, tak tam je baletka zdvíhaná mužom. Je to víla v sukni na špičkách a úlohou muža je, poukázať na jej krásu. Súčasný tanec to má úplne naopak. Muž a žena sú si absolútne rovní a v každom predstavení môžete nájsť moment, kedy žena dvíha muža.

Ako je to možné? Ako to ženy tanečnice zvládajú?

Pamätám si moju mamu, keď som chodila na konzervatórium a ona zdvíhačku muža ženou videla v predstavení prvýkrát. Bola úplne hotová z toho, ako to dokážem a aká som silná. Ale to vôbec nie je o sile. Je to o fungovaní fyziky, ťažiska tela a gravitácie.

A o určitej rovnakosti mužov a žien…

Presne. Žena môže použiť efektivitu svojho tela úplne rovnako ako muž a vďaka tomu aj ten tanec ukazuje, akým spôsobom sme si vlastne fyzicky podobní. A tiež psychicky. Muž môže plakať a žena ho môže podporovať a naopak.

Prečítajte si: K úspešnej výchove detí potrebujete trpezlivosť, vzdelanie a lásku

Čím je pre vás rodová rovnosť?

Na túto otázku by som rada odpovedala cez osobnú skúsenosť s mojim synom v puberte. Je pre mňa totižto krásne pozorovať ho v tomto krehkom období, kedy podľa mňa ešte presne nemá zaradené, kam je orientovaný a čo z neho bude, či akú sexualitu bude mať. A vidím, že to ani nie je pre neho dôležité. Vôbec nerieši, ako to silne naňho vplýva alebo ako mu spoločnosť určuje, kam sa zaradiť. Bola by som ako matka veľmi rada, keby mohol vyrastať v prostredí, ktoré mu nikto nenalinkuje. Aby sa mohol objaviť úplne prirodzene a sám.

Myslíte si, že práve ľudia pohybujúci sa v kultúre môžu dopomôcť k tomu, aby bol každý prirodzene tým, kým sa cíti?

Bohužiaľ, naša spoločnosť ešte nie je v takom stave, aby sa prirodzený vývoj mohol diať. Ale áno. Myslím si, že práve ľudia pohybujúci sa v kultúre a umení sú tomu oveľa viac naklonení a sú omnoho tolerantnejší. Je to prostredie, ktoré genderovo nevyhranený typ ľudí priťahuje, a práve preto je tŕňom v oku aj politikom. A pritom len dáva ľuďom možnosť žiť a tvoriť v bezpečnom prostredí.


 

Odmietavý tanečný postoj k diskriminácii a násiliu

 

Aj v 21. storočí sa ešte stále stretávame s diskrimináciou žien, zdravotne znevýhodnených, ľudí s inou orientáciou, či náboženským vyznaním a rovnako aj s diskrimináciou pre inú farbu pleti, či vek. Ocitli ste sa aj vy niekedy v pozícii osoby, ktorá pocítila určitý druh diskriminácie?

Vlastne už 20 rokov žijem ako Slovenka v Českej republike a diskriminačný prístup som pociťovala najmä na úradoch. Len náhodou som sa prezradila jedným slovíčkom, keď som hovorila po česky, a okamžite bolo vidieť zo strany úradníka úplne iný prístup. Ale mám aj tie opačné skúsenosti. Pozitívne. Mnohí, keď zistili, že som Slovenka, mi chceli hneď viac pomáhať. Takže v tomto je to tak pol na pol.

Máte aj iné skúsenosti s diskrimináciou?

Určite. Ale s diskrimináciou sa vo všeobecnosti stretávame v podstate každý deň. Napríklad pri matke, ktorej nikto nepomôže s kočíkom alebo ju niekto takmer prevalcuje autom, keď nemá priestor na to, aby mohla ísť po chodníku, lebo tie chodníky ani neexistujú. Mám pocit, že sa takejto diskriminácii úplne nevyhneme. Skôr je zarážajúce, že je stále menej ľudí, ktorí sú ochotní kvôli tomu otvoriť ústa a vyjadriť sa, že potrebujú zmenu. Naháňame len výkony a peniaze a to je záhuba, do ktorej nechcem, aby sme dospeli. O tom, že nerešpektujeme zdravotne znevýhodnených či starých ľudí, ani nehovoriac.

Je rodová rovnosť a diskriminácia témou pre tanečné vyjadrenie? Je vôbec témou, ktorú by ste chceli divákom v Divadle Štúdio tanca priniesť?

Každé naše predstavenie nejakým spôsobom tieto témy odkrýva. Samozrejme, v tých tituloch asi nenájdete predstavenia, ktoré sa im výlučne venujú, ale po hlbšej analýze ich v každom jednom objavíte.

Spomínali ste rešpekt voči zdravotne znevýhodneným ľuďom. Majú u vás v divadle špeciálny priestor?

Asi začnem tým, že sme minulý rok organizovali festival Dni tanca s podtitulom Dance for Every Body. Chceli sme poukázať práve na to, že tanec je naozaj pre všetkých. Môže byť prijímaný, ako aj realizovaný ľuďmi rôzneho veku, vierovyznania, hendikepov či kultúr. Rozhodne sme ako divadlo na odmietavý postoj voči akokoľvek znevýhodneným reflektovali, a pravdaže sa o to snažíme opäť, ako aj túto tému aplikovať v našom celoročnom programe.

Pristavme sa na chvíľu aj pri násilí, ktoré s rôznymi formami diskriminácie súvisí, ale pozrime sa naň z pohľadu tanca. Nie je samotný tanec a s ním spojené nároky a disciplína svojim spôsobom určitá forma násilia? 

Človek ako taký je násilný niekedy aj sám voči sebe a v tanci sa tento fakt v poslednej dobe tiež otvára. Na povrch sa dostávajú posunuté hranice bolesti v tanečných školách. Dril, ktorý každý deň musia tanečníci so svojim telom absolvovať. Následky sú fyzické, ale aj psychické. Študenti, umelci si nesú traumy so sebou do budúcnosti a musia sa s nimi nejakým spôsobom vyrovnávať.

Kde je hlavný problém?

Podľa mňa je systémová chyba už v školstve. Školský systém nie je dobre nastavený. Našťastie sa to postupne mení, ale stále sú konzervatóriá, ktoré aplikujú staré choré princípy. Pritom základom je starostlivosť samých o seba, aby sme mohli pomáhať ostatným. Lenže, ak budeme mať na seba príliš vysoké nároky, posúvať svoje hranice za to, čo sme ochotní so sebou ostatnými nechať robiť, určite nebudeme k iným dostatočne tolerantní. Agresivita voči sebe ani voči iným nikdy nič dobré so sebou nepriniesla.

Je Divadlo Štúdio tanca miestom, kde nájdu spravodlivosť tí, ktorí v ňom pôsobia a pocítia ju aj tí, ktorí doň vstúpia?

Ak mám byť úprimná, tak nemôžem povedať jednoznačné áno. Ale môžem odpovedať, že sa o to snažíme každý deň. No neviem, či nie sme voči niekomu nespravodliví. Neviem, či niekedy nezareagujeme voči našim divákom, voči našim umelcom, voči externým spolupracovníkom neférovo. To sa jednoducho môže stať, ale komunikujeme o tom a vynakladáme veľa úsilia a energie na to, aby sa to nedialo.

Zdroj foto: Lucia Kašiarová, Divadlo Štúdio tanca

Autorka článku: Veronika Samborská

Aktuality

Súvisiace články